You Said Forever

18. srpna 2014 v 19:36 | Sam |  Just Bleach
No, zatím koniec mojich nápadov, uvidíme potom :D Teraz pôjdem na dovolenku do Tatier, možno mi niečo napadne :D



You Said Forever (Povedal si navždy)


Kensei si vypisoval kapitánske papiere a vedľa neho v kancelárii sedela aj Mashiro, ktorá si lakovala nechty. Kensei na ňu nenápadne pokukoval už hodnú chvíľu, no keď si uvedomil, že ona jeho prítomnosť vôbec neberie na vedomie, tak po nej zrúkol: "Musíš to robiť?!"
Ona sa tak zľakla, až skoro prevrhla fľaštičku s lakom. "Nebuď nervózny, Kensei!" Pobúrene mu povedala.
"Furt tu s tým musíš smrdieť! A okrem iného si si lakovala nechty včera!"
"Nie Kensei, lakovala som si ich pred tromi dňami, aby si vedel. A po troch dňoch ich treba znova prelakovať." Vysvetľovala mu a pokračovala ďalej v činnosti.
Kensei sa oprel dozadu, chvíľu bolo ticho a potom si zamyslene začal hovoriť sám pre seba: "Teda ten Hisagi..."
"A čo je s ním?" Mashiro práve pracovala na palci pravej ruky.
"No, v poslednom čase je akýsi výbušný a vždy po mne vyletí. A predtým bol úplne tichučko, že som ani nevedel, že tu je a vo všetkom ma poslúchal na slovo. Neviem prečo..."
"Tak ty nevieš, Kensei!" Povedala Mashiro a vybuchla do rehotu.
Kensei na ňu pobúrene hľadel, no ona sa len skrúcala na stoličke, smiala sa a pri tom hovorila: "Tak to bolo dobré!"
"Ja to fakt neviem!" Povedal jej, keď zhodnotil, že s tým smiechom neprestane.
"Ako Kensei, vážne... Som možno blbá, ale nie až taká blbá, aby som ti toto zožrala." A opäť sa začala smiať.
"Môžeš mi to láskavo vysvetliť?!" Kenseiovi navrela na spánku žila.
Mashiro naňho počas smiechu pozrela, ale keď zhodnotila, že on fakt nevie, tak s tým prestala, odkašľala si a povedala: "No... Sám si si všimol, že ten chlapec ťa berie ako životný vzor, poslúcha ťa na slovo a pomaly salutuje celý čas v tvojej prítomnosti. Ale ako sme si všetci všimli, jednu vec neznesie - a to, keď niekto hovorí zle o Tousenovi."
Kensei na ňu pozeral bez zmeny výrazu. Očividne to nepochopil.
"Chápeš, Kensei?" Mashiro ho pobádala. "Odkedy si zistil, že to neznáša, tak fuuuurt kydáš na Tousena! A sa nečuduj, že potom po tebe hučí. Ty sa v tom úplne vyžívaš." Potom pokývala hlavou, akoby si uvedomila, že naozaj hovorí pravdu a ďalej sa venovala svojim nechtom.
Kensei nechápavo krútil hlavou a po chvíli sa spýtal. "A prečo by som to robil?"
"Pretože si arogantný debil, Kensei, ktorý neznesie, aby mal niekto aj iný vzor okrem teba, a hlavne nie Tousena." Pokojne odvetila Mashiro, zavrela lak a spokojne si obzerala svoje dielo.
"Ale veď to je blbosť!" Kensei stále nechápal. "Podľa mňa si sfetovaná z toho acetónu."
Mashiro naňho škaredo pozrela. "Fajn, odteraz si to budem všímať, Kensei. Meno Tousen je tabu a vždy, keď ťa budem počuť povedať jeho meno, niečo po tebe hodím."
"Tak to teda nie!"
"To teda áno a pracuj. Ja sa idem pozrieť, či nášmu milovanému synčekovi nič nechýba." Odvetila Mashiro a išla teda skontrolovať Hisagiho.
Kensei na ňu nechápavo hľadel, krútil hlavou a prudko rozmýšľal, prečo ju vôbec zobral so sebou.

***
Kenpachi na Kyoraka nechápavo hľadel a potom mu povedal: "A teraz mi to povedz v ľudskej reči."
"Skrátka, Nanao-chan našla spôsob, ako zariadiť, aby Yachiru mohla zostať s tebou!" Kyoraku povedal, vystrel ruky a s nadšeným výrazom čakal na aplauz a výbuchy radosti.
"Aha... Cool." Odvetil Kenpachi a sadol si na stoličku.
"Ty sa netešíš?" Kyoraku nechápal.
"Isteže sa teším." Kenpachi naňho pozeral akoby sa pýtal úplne absurdnú vec. "Len rozmýšľam, či by som neurobil lepšie, keby som ju tam proste nechal umrieť. Sú s tým len samé problémy."
Kyoraku naňho zízal asi päť minút. Potom si vedľa neho sadol a nechápavo sa spýtal: "Ako môžeš takéto niečo povedať! Nie si rád, že je s tebou?"
"No som, ale si vezmi, koľko problémov som už s ňou mal, a to je ešte len taký špunt! Čo to bude, keď bude veľká!"
Kyoraku nepovedal nič, lebo vedel, že Kenpachi bude pokračovať ďalej.
"Keď som ju našiel... Unohana povedala, že mohla mať tak pol roka. Nevedela ešte nič, ja som ju učil chodiť, rozprávať, jesť a prestať čúrať do plienok. Samozrejme, že ma najprv Yumichika musel zaučiť..." Dodal akoby mimochodom. "Skrátka som sa ju naučil kŕmiť, uspávať, vymieňať plienky... Si predstav, že keď som ju učil rozprávať... Chcel som ju naučiť hovoriť Kenpachi Zaraki a ona mi namiesto toho povedala ham. Odvtedy tuším furt len žere." Kenpachi kýval hlavou a Kyoraku sa zatiaľ veselo usmieval, keď si to predstavil.
Kenpachi ale pokračoval ďalej už iným tónom. "Potom bývala chorá, stále mi doma len vrešťala... Potom sa mi všetci prišli sťažovať, že ju vraj rozmaznávam... Potom za mnou prišli, že mi ju idú zobrať, lebo pre ňu nie som dobrým otcom... Čo bude pokračovať ďalej?"
Kyoraku sa ho spýtal: "A to ťa neteší, keď vidíš, ako rastie? Ako je už samostatná, ako sa dokáže postarať sama o seba, aj keď je to ešte malé dieťa? A si predstav, že to všetko si ju naučil ty!"
"No hej..." Kenpachi už ale rozmýšľal nad niečím úplne iným. "A potom vyrastie a čo? Vieš si predstaviť ako na mňa ľudia v obchodoch pozerajú, keď jej kupujem nohavičky? Ako na mňa budú pozerať, keď jej budem kupovať podprsenky alebo tie... No tie... Oné..."
"Menštruačné vložky?" Kyoraku zdvihol obočie.
"Hej, tie. Skrátka som rozmýšľal, prečo som musel natrafiť akurát na dievča. Nemohol to byť radšej chlapec?" Kenpachi nad tým fakt rozmýšľal.
"Ale veď dievčatá sú omnoho lepšie ako chlapci!" Kyoraku mu hovoril. "Sú krajšie, milšie, pokojnejšie! Ja kebyže mám mať deti, zaručene by som chcel iba dcéry!"
"No teraz v tom veľký rozdiel nie je." Povedal Kenpachi a pokračoval ďalej. "Ale potom začne krvácať, začne mať nejaké pofidérne nálady, v kuse jej budem musieť kupovať milióny krémikov, mastičiek a blbostí, samé tie oné... Vložky... Potom mi ujde s nejakým idiotom a ešte aby som sa ja staral o jej panictvo, aby nespala s každým na okolí a neprišla domov tehotná! Skrátka dievčatá sú náročnejšie na údržbu. Taký chalan sa ti zavrie do izby s pornom a máš od neho pokoj celý deň. A kebyže aj spáva so všetkými na okolí, aspoň ti nepríde domov tehotný." Kenpachi si prekrížil ruky.
"Takže po prvé," Kyoraku začal s pobaveným úsmevom, "nemyslím si, že ty by si sa mal starať o jej panictvo, pretože ona je dosť inteligentná a silná na to, aby si ho uchránila sama, už len preto, že aká je malá, tak už dávno vie ako sa robia deti. Po druhé je síce pravda, že by si jej musel kupovať milión vložiek, krémikov a šminiek, ale si vezmi, že pár ich nakúpiš a veľa ťa to stáť nebude. Ale kebyže máš syna, tak po tebe bude chcieť počítač, iPhone, iPad, iNeviemčo, najdrahší mobil, Xbox a ja neviem čo všetko ešte, čo ti je teda omnoho drahšie ako pár krémikov a šminiek. A po tretie, chalan ti síce nemôže dojsť domov tehotný, ale môže ti doniesť tri tehotné frajerky. A živiť deti dcéry je omnoho ľahšie ako deti syna, lebo zatiaľ čo tvoja dcéra ich môže mať obmedzené množstvo za život, tuším maximálne nejakých 16, tvoj syn ich môže mať stovky."
Kenpachi naňho pozeral pohľadom, že niečo na tom predsa len bude.
Potom ale pribehla Yachiru a spýtala sa: "Ken-chan, môžem si kúpiť keksík?"
Ona namiesto odpovede po nej hodil peňaženku a ona nadšene odbehla k automatu.
"Mimochodom," Kyoraku sa zamyslene spýtal. "Je pravda, čo o tebe hovorí Yumichika, že keby nebolo jeho, tak by si ju kŕmil len sladkosťami a vôbec by sa nemusela umývať a čistiť si zuby?"
"Samozrejme, že nie." Kenpachi povedal. "Ale Yumichikovi hovorím presne toto, lebo keď mu to poviem, tak sa vždy naštve tak, že je celý strapatý." A diabolsky sa zaškeril.
Kyoraku naňho pobavene hľadel, krútil hlavou a nevedel, či mu má povedať skôr, že je to geniálne alebo že je to od neho naozaj hnusné.

***
Ichigo práve šiel na rande s Rikou. A rozmýšľal o svojich vzťahoch. Pamätal si ako sa s Tatsuki snažili dať dokopy Ishidu a Orihime a vyzeralo to naozaj dobre, ale potom za nimi Ishida prišiel a povedal im, že to síce oceňuje, ale že si nemyslí, že by im to nejako klapalo, pretože Orihime má stále Ichiga radšej. Obaja sa ho snažili prehovoriť, ale videli, že to nemá význam. Tak si potom Ichigo vymyslel a aj to všetkým povedal, že s ňou začne teda chodiť a bude sa správať hrozne, že sa s ním rozíde a už ho viac nebude chcieť.
Nikomu sa ten nápad veľmi nepozdával, ale Ichigo spravil po svojom. Ale zistil, že byť v takom vzťahu vôbec nie je zlé. Bolo pekné vedieť, že niekto na vás myslí a má vás rád, ale... Po pár mesiacoch mu to už prišlo trochu otravné. Po prvé ju nemal o nič radšej, keď s ňou chodil ako keď s ňou nechodil a po druhé, občas si pripadal, že ho sleduje, lebo jej neustále musel hovoriť kam ide, s kým tam ide a ako dlho tam bude. A ak jej náhodou o tom nepovedal, tak si našiel 10 zmeškaných hovorov a 5 správ. Nepáčili sa jej ani jeho hry, že vôbec nečíta, že má násilnícke sklony a vrcholom bolo, keď sa mu dala upratovať izbu a našla mu pod posteľou Playboy, ktorý mu raz cez prestávku diskrétne posunul Chado. Niežeby mali potrebu sa nejako ukájať na tých ženských, skrátka sa na ne dobre pozeralo. A Orihime po ňom chcela vysvetlenie, on jej ho ale nechcel dať a nakoniec sa pohádali. Hneď na to sa spolu rozišli.
Potom bola Orihime niekoľko týždňov uplakaná, ale on odmietal za ňou ísť a ospravedlniť sa. Po prvé, ona plakala stále a po druhé si nemyslel, že by sa skutočne mal on ospravedlňovať. Tak potom opäť štuchali do Ishidu, tentokrát to bolo ale úspešné.
A jedného dňa narazil na Riku a začal chodiť s ňou. Teraz nad tým rozmýšľal, že im je spolu fajn, ona po ňom nehučí, že hrá hry a nechce, aby sa jej hlásil každých päť minút ako GPS, ale... Niečo mu na tom vadilo, ale nevedel čo...
A potom si spomenul na to ako si kedysi myslel, že sa vezmú s Tatsuki a tým pádom nebude musieť riešiť žiadne iné vzťahy. Pousmial sa nad tou naivitou, ale... Naozaj sa nad tým až teraz zamyslel. Áno, chodí s Rikou, ale naozaj s ňou chce chodiť aj ďalej? Je milá, zlatá, ale... Je to Shinigami. On má 15 a ona ktovie koľko. On je človek, ona už dávno mŕtva. Hej, je síce pravda, že jeho otec má tiež už milión rokov a je mŕtvy a vzal si človeka a mal tri deti, ale... Nebol si istý, či chce aj on spraviť to isté. A už len keď nad tým premýšľal... Mal Riku rád, ale v podstate ako veľmi dobrú kamarátku. Nikdy sa nezamýšľal nad budúcnosťou s ňou...
Doteraz išiel po Seireitei rezkým krokom, no zrazu spomalil. A opäť si spomenul na Tatsuki. Prečo nad ňou stále premýšľa?
Akurát išiel okolo pozemku rodiny Kuchiki, keď videl ako tam záhradník v klobúku a rukaviciach strihá kríky. No po bližšom pohľade si uvedomil, že to nie je záhradník, ale Byakuya.
"Ahoj Byakuya!" Zamával naňho.
"Ahoj Kurosaki." Odvetil on. Vyzeral byť v dobrej nálade, ale vzhľadom na jeho nedostatok výrazov tváre sa to nedalo s istotou určiť.
"Nevedel som, že vo voľnom čase sa staráš o záhradu." Povedal a sledoval ho pri práci.
"Hisana veľmi rada strihala kríky, vravela, že ju to upokojuje." Povedal Byakuya. "Tak som to raz vyskúšal aj ja a zistil som, že to vôbec nie je zlé. Aspoň mám pri tom pocit, že robím niečo užitočné."
"A nejakému zvyšku rodiny Kuchiki nevadí, že robíš takú podradnú robotu?" Ichigo sa spýtal neistý si toho, či sa náhodou neurazí.
"Samozrejme, že im to vadí." Byakuya naňho pozrel. "Ale pokiaľ si pamätám, im sa nepáčilo nič, čo som kedy spravil. Poslúchol som ich iba raz a skoro som pri tom nechal popraviť vlastnú sestru, tak som si povedal, že viac už takú blbosť nespravím."
Ichigo sa potmehúdsky usmial a ďalej ho sledoval pri práci. Potom mu ale napadla jedna myšlienka a stále mu vŕtala v hlave. "Počuj, Byakuya... Môžem sa ťa opýtať niečo osobné?"
Byakuya prestal pracovať, utrel si čelo a pozrel naňho.
"No vieš... Ako dlho si bol s Hisanou, keď si vedel, že si ju vezmeš a bude to veľká láska?" Spýtal sa potichu a červenal sa pri tom.
"No..." Byakuya sa zamyslel. "Dlho to netrvalo, možno som za ňou párkrát šiel, kým som ju spoznal natoľko, aby som to vedel... Možno taký mesiac..."
"Aha..." Ichigo zostal smutne pozerať do zeme.
Byakuya naňho pozeral a čakal vysvetlenie.
No Ichigo sa opäť vzchopil, zasmial sa a povedal opäť veselo: "No, ja idem na rande, tak veľa šťastia pri tom tvojom záhradníčení."
Zamával mu a odchádzal preč. No po chvíli sa otočil a povedal: "Počuj... A nehovor, prosím ťa, nikomu o tom, čo som sa ťa pýtal... Hlavne nie Renjimu, dobre?" A až mu zle došlo, keď si predstavil, ako veľmi by sa mu Renji smial.
"Spoľahni sa." Byakuya mu kývol na pozdrav a tušil, že tá jeho otázka smerovala k jeho vzťahom vrátane Rukie, aj keď s ňou žiaden vzťah nemal. Potmehúdsky sa pousmial a pomyslel si, že aj tak by mal radšej v rodine Renjiho... No potom tú myšlienku zahanbene odohnal.
Ichigo smutne kráčal na miesto, kde sa mali stretnúť a sadol si na lavičku. A zrazu si uvedomil, že s Tatsuki sa nerozprával už aspoň mesiac. Ani len ju nevidel a začala mu hrozne chýbať.
No vtedy už prišla Rika a povedala: "Ahoj, prepáč, že meškám, ale mali sme v práci toho veľa." Chcela ho pobozkať, no Ichigo nevyzeral na to, že by chcel pobozkať on ju.
"Rika... Musím sa s tebou porozprávať." Povedal jej pohrebným hlasom.
No ona vedela, že to príde, len nevedela kedy. Sadla si vedľa neho a pozrela naňho, aby mu dala na vedomie, že počúva.
"Vieš... Rozmýšľal som o nás dvoch a... Nie som si istý, či vôbec niekam spejeme."
"Och... Rozumiem." Povedala Rika smutne.
Ichigo na ňu prekvapene pozrel. Čakal, že začne plakať prosiť ho, aby sa s ňou nerozchádzal, ale ona bola len chvíľu ticho a potom sa naňho dokonca usmiala bez stôp sĺz.
"Ja som nad tým tiež rozmýšľala a... No... Možno si na mňa príliš mladý."
Obaja na seba pozreli a vyprskli do smiechu. No veľmi rýchlo ich to ale prešlo.
"Máš na mysli nejakú konkrétnu osobu, s ktorou by si bol radšej?" Spýtala sa Rika.
Ichigo chvíľu neodpovedal, no potom pokrčil plecami. "Neviem. Možno. Ako mám prísť na to, či som zamilovaný?"
A Rika už vedela, že je zamilovaný. "No, to potom na tú osobu stále myslíš, je ti za ňou smutno, chceš ju objať... Jednoducho máš na chvíľu pocit, že si dokonale šťastný a hneď na to, že si úplne zúfalý. Máš pocit, akoby si strácal nad sebou kontrolu a nevieš, čo to znamená."
Ichigo vyzeral akoby mu práve oznámili, že bol adoptovaný.
"Tebe sa to už stalo?" Spýtal sa zrazu.
Rika prudko očervenela, potom zbledla, akoby si práve uvedomila niečo, čo si uvedomiť nechcela. "Ja... Neviem... Možno."
"Tak dúfam, že ti to s tou osobou, do ktorej si možno zamilovaná vyjde." Odvetil s potmehúdskym úsmevom.
"A ja dúfam, že to vyjde tebe s osobou, do ktorej si možno zamilovaný ty." Usmiala sa naňho späť.
Ichigo sa potom potichu spýtal: "Dúfam, že ma teraz nebudeš nenávidieť a že ťa môžem ísť niekedy navštíviť."
"Ale samozrejme." Rika sa až musela zasmiať.
On sa potom zasmial tiež a opäť nastalo ticho.
Potom sa opäť raz potichu spýtal: "Budeš plakať?"
Rika musela chvíľu rozmýšľať. "Neviem... Možno. Ale to nevadí, lebo keby mi to aj prišlo na chvíľu ľúto, uvedomovala by som si, že to bolo asi to najlepšie, čo sme mohli urobiť."
Usmiali sa na seba, objali sa a potom sa Rika postavila. "No, pôjdem asi domov... Musím si zmeniť status na facebooku."
Obaja sa opäť zasmiali, potom si zakývali na rozlúčku a Rika jednoducho odišla.
Ichigo zostal sedieť a zrazu si uvedomil, že naozaj netuší, čo má teraz robiť.

***
Tatsuki sedela doma v teplákoch a huňatých papučiach pred telkou, cpala do seba nejaké čipsy a sledovala akúsi trápnu japonskú šou. Tá bola ale taká trápna, že sa vážne zamýšľala nad tým, že sa odsťahuje.
Jej mama nebola doma, išla na nejakú oslavu akýchsi vzdialených príbuzných, na ktorú Tatsuki razantne odmietla ísť a vráti sa až ráno, lebo Tatsuki jej nedovolila ísť domov uprostred noci.
Potom niekto zazvonil.
"Jééjda, o pol deviatej večer!" Tatsuki s nadávaním vystala, sáčok s čipsami si vzala so sebou a otvorila dvere.
A tam bol Ichigo.
"Ty čurák, že sa toto leto vôbec ozveš!" Odvetila Tatsuki namiesto pozdravu. Očividne bola naozaj prekvapená, že ho vidí.
Ichigo vyzeral nervózne a prešľapoval z nohy na nohu.
"Tvoja frajerka je tehotná?" Nechápavo sa spýtala Tatsuki.
On na ňu pohoršene pozrel, až prestal prešľapovať. "Môžem dovnútra?"
"Keď chceš." Tatsuki pokrčila plecami a pustila ho dovnútra.
Potom si opäť sadla na gauč k tej trápnej šou.
Ichigo chvíľu pozeral s ňou, ale vzhľadom na to, že tam boli ženy s obrovským výstrihom a on vôbec nereagoval, Tatsuki bolo jasné, že kebyže tú telku vypne, ani by si to nevšimol.
Potom sa jej spýtal: "Vydala by si sa za mňa?"
"A prečo by som to robila?" Spýtala sa ona akoby sa priatelia o takýchto témach rozprávali úplne bežne. "Nemyslím si, že kebyže som za teba vydatá, že by ťa to donútilo, aby si sa mi ozýval častejšie."
Po chvíli sa ešte spýtala: "A nemáš náhodou frajerku?"
"Dnes sme sa rozišli." Povedal Ichigo smutne.
"No ak chceš, aby som ťa poľutovala, tak si na zlej adrese." Povedala mu ona a ani naňho nepozrela. "Ale môžem urobiť toto." A potľapkala ho po hlave. Tou rukou, ktorou jedla tie čipsy, takže mal na vlasoch kúsky soli a zemiakov. Jemu to ale asi bolo jedno.
"Pôjdeš so mnou aspoň na rande?" Spýtal sa zase.
"Kurosaki, si sám 5 minút a už ma voláš na rande? To si naozaj až taký zúfalý? Zober si ten playboy, čo ti Orihime našla pod posteľou a pomôž si rukou." Tatsuki krútila hlavou.
"Ale ja to myslím vážne." Ichigo vyzeral, že sa rozplače.
"Kurosaki, ty si to dostal alebo čo to máš dneska za potrebu viesť takéto rozhovory?" Tatsuki nechápavo krútila hlavou a konečne odtrhla pohľad od telky.
Ichigo si prekrížil ruky a tváril sa, že je urazený. Potom sa spýtal: "Môžem ostať u teba dnes spať?"
"Bojíš sa byť sám doma?" Tatsuki čakala, že ho konečne rozosmeje alebo rozčúli, alebo uňho prejaví aspoň nejaký pocit, no očividne to nefungovalo. "Keď chceš." Opäť pokrčila plecami a zahľadela sa na telku. "Ale ak si myslíš, že ti dám, tak môžeš ísť vieš kde."
Ichigo nereagoval. A potom sa zrazu prevalil na bok tak, že mal hlavu položenú na nej. Tatsuki mala vyložené nohy na stole, tak ich aspoň roztiahla, aby cez ne videl na telku, no asi to bolo zbytočné.
Potom v tej trápnej šou začali súťažiť. Ženy s veľkými prsiami si strčili nejaký predmet medzi prsia a museli s tým utekať. Komu to spadlo, ten prehral.
"Moje nervy, toto už je moc!" Rozčúlila sa Tatsuki a telku vypla.
Chvíľu bolo ticho, potom sa spýtala Ichiga: "Chceš si zahrať Tekken?"
On pokrútil hlavou.
"Chceš čipsy?" Spýtala sa potom, keď si uvedomila, že aj keď je to len Ichigo, stále je to návšteva a bolo by slušné ho aspoň niečím ponúknuť.
Ichigo opäť pokrútil hlavou.
"Chceš sa porozprávať o tom... Rozchode?" Opäť sa spýtala s tým, že už jej ho začínalo byť ľúto. Vyzeralo to, že ho to naozaj zobralo.
Ichigo pokrčil plecami a stále pozeral pomedzi jej nohy na vypnutú telku. Tatsuki nič nepovedala, lebo tušila, že niečo dodá. "Proste sme si povedali, že sme v podstate len priatelia, tak ani nemusíme spolu chodiť."
"A to z toho si taký hotový?" Tatsuki nechápala. Vyzeralo to ako rozchod, ktorý zažila s Yumichikom. Proste si povedali, že však nemusia spolu chodiť, aby robili to, čo spolu robili, čiže dokopy nič a každý si išiel svojou cestou a nikto z toho nebol smutný ani nič.
Ichigo opäť len pokrčil plecami. Potom sa prudko posadil a povedal: "To skôr to, že si mi sľúbila, že sa za mňa vydáš a porušila si to."
"No sľúbila som ti to skôr, než si začal chodiť so všetkými v okolí!" Tatsuki sa na to až urazila.
Ichigo na ňu zarazene pozrel. Až teraz mu došlo, prečo ho nechce a že v podstate má pravdu v tom, že je to jeho vina. S Orihime síce neplánoval ani naozaj chodiť ani nič, ale s Rikou to už bolo niečo iné. A až teraz si uvedomil, že aj keď to len Tatsuki, predsa len jej asi nebolo veľmi príjemné, keď ho vídala ako sa bozkáva s Orihime a liepa po Rike. Potom sa len zahanbene odvrátil a červený povedal: "Prepáč."
"Toto zaručene vyriešilo všetky moje problémy." Odvetila Tatsuki, prevrátila oči a odložila zvyšok čipsov. "Po tom, čo si ma odkopol kvôli všetkým naokolo a potom sa ku mne vrátil, keď ťa všetci naokolo prestali baviť. Ako keby som bola posledná možnosť. A preto by som si ťa mala vziať? Aby si si popri mne nachádzal milenky a vracal sa ku mne vždy, keď ťa prestanú baviť?"
"Také niečo by som predsa nespravil!" Ichigo pobúrene vstal.
"Tým si nie som taká istá." Odvetila ona prísne.
"Veď ma predsa poznáš!" Ichigo nechápal. "Ty mi neveríš?"
"Kedysi som ti verila, ale už veľmi nie." Tatsuki sa smutne odvrátila a odišla do kuchyne.
Ichigo sa cítil akoby mu strelila facku. No nie celkom tak, cítil by sa lepšie, keby mu tú facku skutočne strelila, bolelo by to potom menej ako to, keď videl jej sklamanú tvár.
Chvíľu zahanbene stál v obývačke a počúval ako si naberá v kuchyni vodu do pohára. Potom rozmýšľal, že pôjde domov, ale to napokon zavrhol. Predsa len nie sú v žiadnom americkom filme, kde sa všetci aj po menšej nezhode názorov urážajú, odchádzajú a potom sa o pár dní príde ospravedlniť ten, kto sa mýlil, lebo si až potom uvedomil, že sa mýlil. A keď si to ani jeden neuvedomí a sú tvrdohlaví, tak sa spolu nerozprávajú už vôbec. No ale Ichigo po prvé nie je Američan, po druhé už teraz vie, že sklamal on a po tretie, urážaním sa a odchádzaním by to všetko iba zhoršil. Keď už si teraz prizná vinu, ušetrí čas a Tatsuki nie je človek, ktorý pri hádke trieska taniere o zem a musí mať zakaždým pravdu, aj keď občas to tak nevyzerá. Keď spraví chybu, veľmi rýchlo si to aj uvedomí. A dokáže aj rýchlo odpustiť.
Vošiel za ňou teda do kuchyne. Ona umývala riady. A keď vypla vodu, povedala mu bez toho, aby naňho pozrela. "Keď si hladný, vyber si niečo z chladničky. Aj tak si tu kedysi býval ako doma, takže vieš, čo kde je. A chceš čaj?"
Konečne naňho pozrela. On prikývol.
Keď pripravila všetko na čaj a dala zohrievať vodu, plánovala odísť, ale on ju chytil a silno pritisol k sebe. Ona sa, samozrejme, bránila, no Ichigo už vedel kedy ženu pustiť a kedy ju chytiť silnejšie, a toto bol ten prípad, že si to priam vyžadovalo, aby ju v žiadnom prípade nepúšťal.
A zašepkal jej: "Je mi to naozaj veľmi ľúto... Neviem prečo som to urobil... Možno preto, že som videl, že Rika je do mňa zaľúbená a ja som jej nechcel ublížiť tým, že by som ju odmietol... Ale vždy som mal najradšej iba teba... Sľubujem ale, že už to nikdy neurobím a rovno budem všetkým ľuďom, čo budú o mňa javiť záujem hovoriť, že už som zadaný."
Tatsuki sa prestala vrtieť, očividne ju zarazilo, čo počula a keď cítila, že Ichigo ju neplánuje pustiť, ale stále ju silno drží, objala ho aj ona, čo pochopil ako znak toho, že sa už nehnevá. A keď jej stisk začal ochabovať, pustil ju aj on a keď sa od seba odtiahli, pobozkali sa. Bolo to ako prirodzený vývoj veci, ktorý sa už nedal nijako zastaviť a aj keď to bol ich prvý bozk, necítili sa ani zahanbene, akokeby sa bozkávali úplne bežne.
No potom sa Tatsuki zatvárila otrávene. Držala Ichiga okolo krku a on ju za pás, opretý o kuchynský stôl. "Och nie, teraz sa budeme musieť ručičkovať po vonku, všade sa bozkávať a dokazovať ľuďom ako veľmi sa ľúbime a chodiť na nejaké trápne americké večere do super drahých reštaurácií v super slávnostnom oblečení?"
"Samozrejme, že nie." Ichigo sa zasmial. "My sme aj tak neboli považovaní nikdy za pár podľa normálnych meradiel. Aj tak by si ma vždy bila, niekedy aj pri bozkávaní, za ruku by si ma držala maximálne pri nejakom karatistickom chmate a do slávnostných šiat by som ťa dostal jedine za pomoci fľaše vodky a dvoch tabletiek rohypnolu."
Tatsuki sa naňho pozrela, že má v podstate aj pravdu. Potom ho pustila a povedala úplne normálne: "Choď zaliať ten čaj, ty čurák a ja ti spravím nejaký sendvič, lebo mám dojem, že by si radšej umrel od hladu než aby si si niečo spravil na jedlo."

***
Ľudia na ich vzťah zareagovali rôzne. Tatsukina mama sa jej len prekvapene spýtala, či spolu doteraz nechodili, Chad ako vždy nereagoval, Orihime vyzerala, že sa od šťastia pociká, Ishida im zagratuloval ako sa patrí, no podľa jeho výrazu tváre bolo jasné, že to veľmi neberie ako nejakú novinku. No a na facebooku spolužiaci strašne blbli, že to by nečakali, že im gratulujú a ako k tomu došlo, no ani jeden nemal potrebu sa k tomu veľmi vyjadrovať, tak ich to po chvíli prestalo baviť.
No a v Soul Society bola Rika veľmi rada (Tatsuki ju konečne spoznala), ale celkovo to veľa ľudí nejako nefascinovalo, lebo dokopy nikto nevedel o tom, že Tatsuki existuje. Ichigo ju do Soul Society zobral preto, lebo naliehala s tým, že tam ešte nebola. A zobral ju do Byakuyovho domu. Byakuya im urobil čaj, doniesol nejaké sušienky a spolu sedeli a popíjali aj s Renjim a Rukiou.
A vtom niečo strašne rachlo. Všetci sa zarazili, no Byakuya len pokojne a pomaly odložil šálku, ospravedlnil sa a vyšiel na chodbu. A už z chodby počuli ako vreští: "Dedo! Koľkokrát som ti hovoril, aby si nechytal tú skrinku so sladkosťami!?"
A potom sa Rukia spýtala: "A o čom to vy dvaja chcete hovoriť?"
"Dali sme sa dokopy." Povedal Ichigo bez okolkov.
Rukia otvorila od prekvapenia ústa a Renji sa skoro udusil čajom.
"Dokopy?" Ona nechápala. "To akože s bozkávaním a tak?"
"No, dá sa dať dokopy aj nejak inak?" Ichigo sa jej nechápavo spýtal.
Jej začala mrznúť šálka, tak ju radšej položila a potom zrazu chytila Renjiho za ruku a povedala: "No vieš, aj my s Renjim sme sa vlastne dali dokopy."
"Fakt?" Nadšene povedal Ichigo. "A kedy?"
"No... Už je to nejaká chvíľka." Dodala nepresvedčivo, no vzhľadom na to, že Renji mal zvláštny sklený pohľad, bolo jasné, že o tom doteraz nevedel.
"A koľko trvá tá chvíľka?" Spýtal sa pochybovačne Ichigo so zdvihnutým obočím.
Renjimu už bolo jasné, že ich prekukol, tak proste povedal: "No... Asi dve sekundy." A keď videl pohľad, ktorý naňho hodila Rukia, pokračoval: "A ešte spolu budeme chodiť ďalšie dve sekundy a potom budem asi mŕtvy."
"Prečo si mu to povedal?!" Ona vybuchla.
"Lebo na to aj tak došiel!" Dodal on.
"Ech... Asi počkám vonku." Povedala Tatsuki a rýchlo vyšla z miestnosti.
"Ja... Asi musím čúrať." Zrazu povedal Renji a rovnako rýchlo vyšiel za ňou. No obaja stáli za zatvorenými dverami a počúvali.
"To čo má znamenať?" Spýtala sa Rukia chladne.
"Asi to, čo to normálne znamená." Ichigo nechápal.
"Ako si sa s ňou mohol dať dokopy?" Opäť chladne vyštekla. "To pre teba nič neznamenalo?"
"A čo malo pre mňa niečo znamenať?" Ichigo sa už začínal hnevať. "Že sme spolu nikdy nič nemali okrem toho, že som ti párkrát zachránil zadok? Veď sme sa prakticky len mlátili!"
"S ňou sa tiež prakticky len mlátiš!" Rukia znela, že sa rozplače.
Renji s Tatsuki na seba za dverami pozreli s nechápavým pohľadom. A vtom sa za nimi objavil Byakuya s nevyslovenou otázkou. Oni si len priložili ukazovák na ústa a počúvali ďalej. Tak sa k nim pridal.
"Ale s ňou to je niečo iné!" Vysvetľoval Ichigo. "A to si si nikdy nevšimla, že nie si môj typ?"
"Tak to ti teda pekne ďakujem!"
"Neviem, čo ty stále riešiš!" Ichigo pokračoval. "Po prvé som ti nič nesľúbil, po druhé si väčšinu času aj tak lezieme na nervy a po tretie, dopočul som sa, že sa ti každú chvíľu páči niekto iný vrátane času, čo sa poznáme."
"Ale to bolo niečo úplne iné!" Rukia sa bránila.
"Hlavne, že chudáka Renjiho friendzonuješ už aspoň päťdesiat rokov a ten sa nikdy nerozčuľoval nad tým, že balíš všetkých v okolí!"
"Čo?!" Rukia nechápala.
"Teraz ju dostal." Zašepkal Byakuya za dverami.
"Veď Renji ma ani nechce!"
"Nieeee, vôbec!" Odvetil Ichigo značne sarkasticky.
Chvíľu bolo ticho.
"Takže takto to je." Povedala Rukia potichu. "To je asi koniec."
"Nie je to koniec ničoho, Rukia. Ale máš dve možnosti. Buď sa s tým zmieriš a stále budeme priatelia, alebo sa s tým nezmieriš a už sa neuvidíme."
"Mohol si mi aspoň povedať, že..." Začala Rukia, no potom si asi uvedomila, že si to mohla všimnúť aj sama a že je to zbytočné. "A to čo ako malo znamenať s tým Renjim?" Spýtala sa radšej namiesto toho.
"Tam máš tiež dve možnosti." Povedal Ichigo pokojne. "Buď preňho aspoň raz v živote urobíš niečo pekného alebo mu pokojne ubližuj aj naďalej." Počuli ako cinkla šálka o podšálku. "Tatsuki!" Zavolal.
Ona teda vošla a s ňou aj Renji a Byakuya. Všetci traja sa usadili akoby nič nepočuli a vôbec nič sa nestalo.
Rukia sa usmiala na Tatsuki a povedala: "Prepáč, samozrejme vám prajem všetko najlepšie a dúfam, že vám to dlho vydrží."
"A čo ty a Renji?" Spýtal sa podpichovačne Ichigo. "Tak chodíte spolu alebo nie?"
Byakuya na nich hodil pohoršený pohľad.
"Áno, chodíme." Rukia povedala rozhodne a opäť ho chytila s úsmevom za ruku.
Na to, že Byakuya spravil facepalm, nikto veľmi nereagoval. Všetkých totiž zaujal Renji, ktorý práve vyčaroval ten najšťastnejší úsmev, aký kedy videli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama