Ill

11. září 2014 v 10:59 | Sam |  Just Bleach
Napísala som ďalšiu poviedku. Ale pred dvomi dňami, ale nešlo sa mi prihlásiť na blog. Tak som sa pýtala môjho muža, lebo už tri dni mi tam nešlo sa prihlásiť a povedal mi, že clear cache, čo je vlastne typická odpoveď programátora. Ale pri tom clearovaní sa mi zasekol počítač tak, že mi počas rôznych pokusov ho znova spojazdniť zomrel windows tak, že čierna obrazovka, myš, ktorou sa dá hýbať. Vypnem, zapnem, furt to isté. Môj chlap, že vyber baterku! Zasekol sa mi čudlík na vybratie baterky a vyberala som ju desať minúť! potom som ju dala nazad a už sa zapol. Vydýchla som si, pomaly som už počítaču volala kňaza na posledné pomazanie. Dám clear cache, prihlásim sa na blog, nič. Tak mu píšem, že nevydalo. A on na to, skús firefox, čo je druhá najčastejšia odpoveď programátora. Skúsim. A ono to ide! Skoro si zabijem počítač a ono to stačilo len zapnúť firefox! Skoro ma prekotilo :D



Ill (Chorý)


Ešte predtým ako Renji začal chodiť s Rukiou, stala sa jedna zaujímavá udalosť v jeho živote.
Jedného krásneho dňa dostali všetci pred facebookom infarkt, keď si všimli Renjiho post, že chodí s akousi Jackie. Chvíľu pozerali, že kto to vlastne je? A potom keď sa celý facebook zišiel na jej profile, aby ju postalkovali, tak si uvedomili, že je to členka Xcution. A Renji s ňou bojoval. Zaujímavé ale bolo, že nikto ani len netušil, že sa medzi nimi niečo dialo. Jednoducho sa dali do vzťahu. Nevedel to ani Hisagi, ani Ichigo a netušila to ani Rukia.
Hisagi Renjimu riadne vynadal, ako si dovolil mu neoznámiť vopred takýto dôležitý fakt a hučal po ňom asi 10 minút, ale Renji si z toho nič nerobil. Vravel, že raz večer na ňu myslel, tak ju zavolal von, ona súhlasila a bolo to. Nič plánované v tom nebolo. Jednoducho sa to stalo. Hisagi, samozrejme, vyzvedal detaily, ale Renji len zamrmlal, že ho do toho nič nie je a že neplánuje o tom rozprávať každému na počkanie, za čo si zaslúžil fľaškou saké do hlavy.
Ichigo sa potom nalepil na Rukiu. Ona sa tvárila, že nechápe prečo. Vraj je jej úplne jedno, s kým Renji chodí alebo nechodí a jemu môže byť jedno s kým chodí alebo nechodí ona. Ichigo však ale neustále dobiedzal, na čo sa Rukia naštvala a potom zo seba nechtiac dostala informáciu, že sa na Renjiho hnevá, že jej o tom vôbec nič nepovedal. Rozvíjať to ale nechcela, potom si uvedomila, čo spravila a bola už len ticho a nikto z nej do rána nedostal súvislú vetu. Bolo ale vidno, že ju to riadne škrie. Tvárila sa, že je všetko v najlepšom poriadku, ale odrazu už nereagovala na Ichigovo podpichovanie, vôbec sa nenaštvala, bola nejaká skleslá a na facebooku dávala samé depresívne pesničky a citáty. Čo sa na ňu nepodobalo, lebo normálne ľudia netušili, čo Rukia na facebooku robí, lebo nepostovala nič, iba sledovala chlapcov, čo sa jej páčia. A mala ich tam riadnu hŕbu. Dozvedeli sa to tak, že bola u Renjiho, zabudla sa odhlásiť a on to zistil. Nebolo to ťažké, lebo si pre nich vyrobila vlastnú skupinu.
Jedného dňa to ale Byakuya nevydržal a cez obed Rukii smrteľne vážne pohrebným hlasom oznámil, že pokiaľ má rakovinu alebo nejakú inú chorobu, želá si, aby mu to oznámila. Rukia naňho nechápavo pozerala asi päť minút s vidličkou na polceste k otvoreným ústam. Byakuya síce mal facebook, ale mal tam medzi priateľmi iba Yoruichi a Rukiu, pretože tie dve mu facebook vytvorili. A chodil tam raz za mesiac, aby sa porozprával s Yoruichi. Takže o žiadnom Renjiho vzťahu ani len netušil.
Rukia mu vysvetľovala, že netrpí žiadnou chorobou, zhubnou ani nezhubnou, telesnou ani duševnou, ale Byakuya vyzeral, že chytí hysterický záchvat z toho ako veľmi jej neveril, že Rukia ani nevedela ako, ale zrazu po ňom zrúkla: "Renji má frajerku!"
Byakyua okamžite zmĺkol a pozeral na ňu s doširoka otvorenými očami. Ona si uvedomila, že sa prezradila, tak si len zakryla ústa rukou a potom sa chcela vrátiť k večeri akoby sa nič nestalo. Ale nezvládla to. Snažila sa síce prežúvať, ale do jedla jej padali slzy, ktoré sa jej neustále rinuli z očí. Byakuya len bez slova vstal, sadol si ku nej a objal ju.
Ďalší deň Rukiu sledoval Ichigo. Snažil sa ju prehovoriť, aby šli na piknik, schovali Yumichikovi hrebeň, tajne vypínali rôzne vypínače v Mayuriho laboratóriu alebo ukradli Yachiru sponky a poschovávali ich po celom Seireitei. Darmo, ona namiesto toho vyliezla na akúsi čerešňu v záhrade svojho brata, čosi robila s rukami, čo Ichigo nevidel, čo to je a strávila tam tak celý deň.
Hisagi s Kirom zatiaľ donútili Renjiho, aby ich zoznámil s tou jeho slávnou Jackie a Byakuya osobne zišiel do ľudského sveta, aby sa porozprával s Yoruichi o tomto vážnom probléme.
Jackie bola fajn. Kira ani Hisagi nemali voči nej žiadne zvláštne výhrady. Vyzeralo to ale, akoby sa tí dvaja snažili čo najskôr osamostatniť. Tak Hisagi s Kirom teda odišli a rozhodli sa zreferovať svoje poznatky Byakuyovi, ktorý ich touto úlohou poveril a zamierili do Uraharovho krámiku.
Ten zrejme ani len netušil, že majú nejakú návštevu, pretože sedel za počítačom a neustále sa mu na monitore krútilo čosi, čo vyzeralo ako DNA. Yoruichi sedela na gauči v župane s čajom v ruke a Byakuya sedel oproti nej v kresle dokonale vystretý. Keď vošli, akurát Yoruichi hovoril: "To je fakt blbý nápad. Ako by to vyzeralo, keby som prišiel za svojím poručíkom a dal mu rozkaz, aby sa rozišiel so svojou frajerkou? Úprimne, nemám právomoc miešať sa do jeho súkromného života."
"Tak to bol len návrh." Yoruichi pokrčila plecami. "Ale mám dojem, že on na tebe tak visí, že by mu to ani neprišlo divné. Koniec koncov, Renjimu to ktovieako nemyslí, on by to ani nepochopil."
"To mi je jasné, ale nie je to správne. Vezmi si, koľko ľudí odhováralo mňa, keď som vyrukoval s tým, že si chcem vziať Hisanu? A ignoroval som ich."
"Lenže ty si úplne iný než on." Yoruichi vyzerala akoby práve riešili nejaký smrteľne závažný problém ako uskladnenie rádioaktívneho odpadu. "Ty si vždy úplne ignoroval, čo ostatní hovorili. Renji vždy rešpektoval autority, pokiaľ mu vyslovene nekázali nejakú totálnu blbosť."
Potom si ale konečne všimli tých dvoch, ktorí si posadali na gauč. Byakuya sa na nich zahľadel s nádejou v očiach.
Kira teda začal. "Je to milé dievča."
"Fakt milé dievča." Potvrdil Hisagi.
"Nie je výstredná, nie je blbá, má inteligentné názory a nie je ani veľmi hašterivá."
"A čo ich vzťah?" Spýtal sa Byakuya.
Kira len pokrčil plecami.
Hisagi však aj na Kirovo prekvapenie odvetil: "Nemá veľkú budúcnosť."
"No vidíš!" Yoruichi sa potešila.
"Ako to môžeš vedieť?" Kira na Hisagiho prekvapene pozrel. "Mne prišli ako každý normálny pár."
Hisagi si zatiaľ odpil zo silného bylinkového čaju, ktorý priniesol Tessai a povedal: "Som predsa novinár. Už som niekoľko párov videl a viem dobre ako vzťahy podobného typu postupujú."
"Heuréka!" Zakričal zrazu Urahara a vyskočil na nohy. "Tessai, potrebujem tie vzorky z chladničky!" A bežal do kuchyne.
Nikto si to nevšímal.
"Vyzerali, že sú na seba priveľmi telesne naviazaní. Priam sa žrali očami." Hisagi pokračoval. "Povedal by som, že po pár týždňoch až mesiacoch vytriezvejú a rozídu sa."
"Takže vzťah založený prakticky len na sexe?" Spýtala sa Yoruichi.
"Pravdepodobne." Hisagi pritakal. "Vyzerajú, že sa rešpektujú, ale nemyslím, že by spolu dokázali fungovať dlhodobo. Sú príliš rozdielni."
A tak aj bolo. Boli spolu asi dva mesiace a rovnako náhle ako sa dali dokopy, sa aj rozišli. Skoro všetci si vydýchli. Rukia už nepotrebovala vlastnú ochranku, Hisagi nepotreboval Renjiho špehovať a Byakuya sa konečne upokojil. Renji však vyzeral zle. Akoby sa všetko vrátilo do starých vychodených koľají, z ktorých sa silou mocou snažil dostať, a v ktorých sa cítil zle.
Rukia za ten čas uplietla asi desaťmetrový šál.
Urahara medzičasom vynašiel mydlo, ktoré smrdelo ako mokrý pes. Nikto nevedel načo.

***
Kyoraku sa tváril akoby chcel Unohanu umučiť pohľadom. Ona však pokojne miešala čaj a vôbec jej to neprišlo divné.
Keď ani po piatich minútach nereagovala, spýtal sa jej: "Môžeš mi povedať, Retsu, prečo si sa vzdala funkcie vrchnej kapitánky?"
Ona si dávala načas s odpoveďou. Postavila sa, na kraj stola postavila dva cukríky, znova si sadla, napila sa a až potom odpovedala: "Vieš to rovnako dobre ako ja, tak nerozumiem, prečo sa to pýtaš."
"Chcem to počuť od teba." Odvetil on.
"Pretože som nebola dobrá vrchná kapitánka." Povedala ona a keďže videla, že Kyoraku už otvára ústa na protest, pokračovala, aby mu nedovolila prehovoriť. "Bola som buď príliš dobrá alebo príliš krutá. Iná byť ani neviem. A v žiadnom prípade som nedokázala byť taká spravodlivá akým budeš ty. Okrem iného mám zálusk na inú funkciu."
"A akú?" Spýtal sa Kyoraku.
Zatiaľ sa odniekiaľ spod stola vystrčila malá ruka patriaca Yachiru, uchmatla si tie dva cukríky a zmizla ktoviekde.
"Kenpachi." Povedala Unohana.
Kyoraku prekvapene položil čaj na stôl. "Ale jedného kenpachiho už máme a zákon..."
"Viem presne, čo hovorí zákon, Shunsui, ďakujem." Kruto ho prerušila a uprene sa naňho zahľadela.
Chvíľu na seba pozerali a Kyoraku priam videl na jej očiach ako veľmi po tej funkcii túži. A to jej nemohol odoprieť. Aj keď zákon vraví, že nový kenpachi musí bojovať s tým starým, a v prípade, že ho zabije, až potom môže nastúpiť do jeho funkcie. Bolo mu síce jasné, že Kenpachi proti Unohane veľa šancí nemá, ale ona by ho určite nenechala prehrať a už vôbec by ho nezabila. Kenpachiho ľúbila už ako chlapca, jemu by neublížila. Kyoraku si smutne vzdychol. Cítil sa akoby mu práve povedala, že umiera. Vedel totiž, že ju už pravdepodobne živú neuvidí.
"So zákonom nesúhlasím." Odvetil potichu. "Navrhnem jeho zmenu."
"Bola by som veľmi rada, keby si zákon nemenil." Povedala mu.
Kyoraku si unavene pretrel to jedno oko, čo mu ešte zostalo.
"Vrchný kapitán, stala sa strašná vec, hotový masaker, všade samé telá!" Prudko vtrhol do miestnosti akýsi mladý Shinigami, ktorý bol taký bledý, že by ste sa v ňom krvi nedorezali.
"Ach, bolo mi toto treba..." Kyoraku zbledol tiež. Neponáhľal sa. V prípade, že sú všade telá, už ide aj tak neskoro.
No tesne pred odchodom sa na Unohanu otočil a povedal jej: "Je to tvoje rozhodnutie, Retsu, ale chcem aby si vedela, že s ním nesúhlasím. Nemám právo ti to odoprieť, ale nezakážeš mi pokúsiť sa zmeniť zákon. To je moje posledné slovo."
A vyšiel von.

***
Kyoraku pozeral na more krvi a Nanao vedľa neho prerývane ťažko dýchala. Všade boli telá. Niektoré viac, iné menej dokaličené, ale boli to hotové jatky. Krvi bolo toľko, že na niektorých miestach sa držala ako stojatá voda a všade ležali utrhnuté končatiny alebo hlavy. Niektorým ľuďom vypadli skoro všetky vnútornosti.
"Toľko životov..." Nanao už raz vracala a vyzerala, že bude ešte raz. "To bol nejaký Hollow?"
"Nie, Nanao." Odvetil Kyoraku potichu. Nanao naňho prekvapene pozrela sčasti aj preto, že to bolo asi prvýkrát, čo ju neoslovil Nanao-chan. "Toto je genocída."
A až keď sa Nanao opäť pozrela, videla, že niektoré rany sú určite spôsobené katanou. "Mohol to byť Arrancar..."
"Arrancar by nevyvraždil takmer celú jednotku len tak, toto bolo dokonale premyslené." Pokračoval Kyoraku, ktorý očividne videl aj stopy, ktoré Nanao uchádzali.
Potom sa na ňu otočil akoby sa ani nič nestalo. "Pokiaľ si dobre spomínam, Aizen sa k vyvraždeniu miestnosti 42 nikdy nepriznal, však?"
"No... Nie." Odvetila prekvapená Nanao.
"Možno sa ani nemal k čomu priznávať."

***
Aizen vyzeral rovnako ako keď ho videli naposledy. Stále bol rovnako pripútaný, stále mu trčalo iba jedno oko a ústa. Tváril sa akoby ho Kyorakova návšteva vôbec neprekvapila, akoby to už dávno čakal. "Nejaké problémy, vrchný kapitán?" Spýtal sa ho.
"Šíri sa to rýchlo, dokonca aj tu v podzemí." Skonštatoval Kyoraku, keďže Aizen nemal prístup k ničomu a tým pádom nemohol tušiť, že Kyoraku je teraz vrchným kapitánom.
"Chodia ma sem pravidelne kontrolovať sestry." Vysvetlil Aizen s náznakom úsmevu na perách.
To mohol Kyoraku tušiť. Pravdepodobne všetky očaril tak, že sa tešia, kedy bude rada na nich, aby ho prišli dole vyšetriť a povedať mu všetky novinky.
"Povedz mi, Aizen..." Kyoraku začal vážiac každé slovo. "Vyvraždil si miestnosť číslo 42?"
Aizen sa okamžite prestal usmievať. Vyzeral dokonca, že aj trochu zbledol, aj keď bol aj tak veľmi bledý. "Čo sa stalo?"
Naozaj sa jeho hlas trochu triasol? "Povedzme, že som práve videl podobný masaker ako v miestnosti 42, ale horší. Typy zranení však jasne ukazujú na totožného páchateľa, alebo veľmi dobrého imitátora."
"V tom prípade sa vám naskytá niekoľko rôznych možností." Odvetil Aizen akoby práve sedeli na priateľskom posedení s čajom v rukách a preberali možnosti finančného vylepšenia Seireitei. "Buď bol páchateľ rovnaký alebo iný. Čiže v prípade, že som tú miestnosť vyvraždil ja, mohol som ujsť alebo ma mohol niekto pustiť a čin som zopakoval. Alebo sa objavil niekto, kto zločin napodobnil z akéhokoľvek dôvodu. Alebo som vrahom vôbec nebol ja."
Kyoraku sa bez slova postavil a plánoval odísť. K rovnakým záverom prišiel aj on a Aizen určite nevyzeral, že by mu chcel nejako pomôcť.
"Existuje ale ešte jeden variant." Rýchlo povedal Aizen Kyorakovmu chrbtu.
Na to sa Kyoraku otočil, pretože žiadna iná možnosť mu už nenapadla.
"Možno ste neboli svedkom žiadnej genocídy." Aizen sa opäť usmieval. "Možno som uviedol vás a vašich ľudí do hypnózy, aby som vám dokázal, že to, že ste ma dokonale spútali a potlačili moje schopnosti, nestačí na to, aby ste sa ma zbavili."
Kyoraku naňho ohúrene pozeral. "Ako...?"
"Jednoducho, vrchný kapitán." Aizen vyzeral akoby vysvetľoval žiakom učivo v škole. "Komunikácia so Zanpakuto je možná na dvoch úrovniach. Telesnej a intelektuálnej. Na telesnej úrovni komunikujú takmer všetci, je potrebný kontakt. Avšak komunikáciu na intelektuálnej úrovni zvládne iba veľmi málo bytostí a popravde je to schopnosť tak zriedkavá, až sa považuje za nemožnú."
"To je hádam zlý sen..." Kyoraku pohoršene krútil hlavou a okamžite odišiel.

***
Na ceste hore ho stretla Nanao. "Kapitán, potrebujem od vás, aby ste podpísali príkaz na pitvu tých mŕtvych Shinigami."
"Nič nepodpíšem, žiadna pitva sa konať sa nebude." Odvetil on, ani na ňu nepozrel a pokračoval v chôdzi ďalej.
"Ale kapitán!" Nanao úplne žasla. Rozbehla sa za ním, aby mu stačila, lebo kráčal veľmi rýchlo. "Pitva sa predsa konať musí, môže sa nájsť veľa usvedčujúcich dôkazov!"
"Žiadne dôkazy sa nenájdu, to je prvá vec, a druhá vec je, že aj tak viem, kto to spáchal." Kyoraku prudko zastavil a otočil sa k nej.
"Kto?" Nanao nechápala.
"Nikto."
Nanao prekvapene vydýchla. "O čom to hovoríte?"
"O tom, že žiadne telá neexistujú, nestala sa žiadna vražda a celý tento cirkus sa tu deje na pobavenie jediného človeka." Kyoraku vyzeral, že už má toho dosť.
"Ale kapitán, viete veľmi dobre, že..."
"Aizen nás uviedol do hypnózy." Prerušil ju.
"Ale to predsa nie je možné, jeho Zanpakuto je zapečatené na..."
"Práve mi vysvetlil, že ovláda svoje Zanpakuto na intelektuálnej úrovni, takže to, že on je pripútaný kdesi v podzemí a jeho Kyoka Suigetsu zapečatená na vrchole Senzaikyu nemá absolútne žiadnu váhu."
"Lenže v prípade, že aj ovláda Zanpakuto na intelektuálnej úrovni, čo som zatiaľ ešte nevidela, tak pokiaľ sa dobre pamätám, obeť s ním musí mať očný kontakt, aby sa mohla..."
"No očividne už nemusí! Možno sme už pár mesiacov v hypnóze, odkedy nás do nej uviedol naposledy, možno sa naučil úplne inú schopnosť, možno takéto obmedzenie jeho Zanpakuto nikdy nemalo, ja sám neviem. Každopádne nás opäť napálil."
Medzitým prišli do nemocnice a ocitli sa pred dverami márnice, kde by mali byť prenesené všetky telá. "Môžeš sa presvedčiť sama."
Kyoraku otvoril dvere a pozerali sa na miestnosť plnú stolov, ktoré ale všetky boli prázdne. Službukonajúci lekár stál uprostred s papiermi v rukách, v šoku mal vypleštené oči, škriabal sa po hlave a prudko sa obzeral. "To som blázon... Tie telá tu ešte pred sekundou boli!"
Nanao pozerala s otvorenými ústami a nevedela to pochopiť. Potom sa ale bledá otočila na svojho kapitána a spýtala sa: "Kapitán... Videli ste Aizenov Bankai?"
"Raz." Odvetil Kyoraku.
"A ako vyzeral?" Opäť sa spýtala Nanao akoby už tušila aká bude odpoveď.
"To je práve to." Kyoraku sa smutne usmial. "Ja neviem. Pamätám si iba ako povedal Bankai, potom tma a potom už len viem ako som precitol s presvedčením, že nič strašnejšieho som ešte v živote nezažil, aj keď som vôbec netušil, čo sa vlastne stalo."

***
"Ale prosím ťa! Ten chlap bol starý ešte keď Mŕtve More bolo choré, z neho by si nič normálne nedostal ani keby ešte žil. To isté platí aj o jeho jednotke." Hisagi vošiel do čakárne v nemocnici, kde akurát bola Rika a tá keď to začula, vyprskla do rehotu, ale zamaskovala to náhlym záchvatom kašľa. Nevedela kontext, ale tušila, že asi hovorí o Yamamotovi. Za ním vošiel Renji a tváril sa strašne sklamane.
"Hej Rika! Kde máte toho pacienta, čo sa omylom dostal do Hueco Mundo? Chcel by som s ním urobiť interview." Povedal jej, keď si ju všimol.
"Ale... To nemôžete... Potrebuje oddychovať..." Vravela v šoku.
"Ale no... Veď ho nijako neunavím."
"Ale... To je proti predpisom..."
Hisagi chcel na ňu ešte zatlačiť, ale v tom vošla Unohana, tak to rýchlo zahovoril: "Tak mi ten článok o tej móde dones zajtra ráno. Čau." A zdrhol skôr, než ho Unohana začala z niečoho upodozrievať.
Rika si vydýchla.
Renji tam však zostal, stále sa tváril ako kôpka nešťastia a povedal: "Myslím, že mám rakovinu."
Unohana si vzdychla. "Ale no tak. Včera si mal tuberkulózu a predvčerom AIDS. Takto sa s nešťastnou láskou nevyrovnáva."
"Môžem požiadať o eutanáziu?" S nádejou sa spýtal.
"Myslím, že by si sa mal porozprávať so svojím kapitánom." Povedala mu ako ho vyprevádzala.
Pri dverách sa ale ešte odpísal a spýtal: "Nedávate aspoň kyanid na predpis?"
To mu už ale zavrela pred nosom.
Rika sa akurát dovenovala pacientovi, keď vošiel Szayel. Keď si to Rika všimla, zostala zarazená. Mal na sebe bielo-modrú mikinu, ktorá sa naňho veľmi nehodila a obyčajné rifle. Ani účes nemal taký dokonalý ako obyčajne, ale niektoré pramene vlasov mu trčali na rôzne strany. Čo sa to s ním stalo? A vyzeral aj tak strhano, on vyslovene chradol. Nie je chorý?
"Čau." Povedal jej, keď si ju všimol. "Pôjdeš so mnou do Karakury? Ten Quincy ma dnes po pracovnej dobe zavolal k nim, že chce s niečím helfnúť."
"Jasné." Pritakala Rika a neveriacky za ním pozerala ako odchádzal. Čo sa to s ním len stalo?

***
V Karakure bol akýsi muž, ktorý tvrdil, že ho z ničoho nič čosi zrazilo z nôh na ulici a spôsobilo mu to popáleniny. Netušil čo, netušil ani ako sa to stalo a prečo a vyzeral, že je na pokraji nervového zrútenia.
Ryuuekenovi bolo jasné, že to spôsobil nejaký Hollow a na jeho vyliečenie nemal dostatočné znalosti, tak zavolal Szayela a pacientovi nahovoril, že sa pravdepodobne poškodila vedľa neho trubka s horúcou parou a tá ho zrazila z nôh a popálila. Mužovi vysvetlenie očividne stačilo.
Szayel presne vedel čo treba urobiť, doniesol akési maste, ktoré mužovi veľmi rýchlo pomohli a pomaly mohli ísť domov. Riku v podstate ani nepotreboval. A keď odchádzali, spýtal sa jej, či by s ním nechcela ísť na akúsi výstavu Beatles, ktorú mali v Karakure.
Rika bola zarazená. "No ja neviem... Ja od nich vlastne asi ani nepoznám pesničky okrem Yellow Submarine."
"Ale poznáš, napríklad táto je známa." Povedal Szayel a hneď jej zaspieval: "Close your eyes and I kiss you, tommorrow I'll miss you..."
Rika sa prudko začervenala. Zo všetkých pesničiek od Beatles si musel vybrať akurát túto?!
No stala sa ešte horšia vec. Vtedy vošiel Ichigo, ktorému očividne Ishida hneď oznámil, že Rika je v ľudskom svete a počul presne to, čo Rika nechcela, aby niekto počul, vrátane nej. Ichigo očervenel a hneď sa osopil na Szayela: "Prestaň namotávať moju babu!"
"Myslíš tým na Beatles? To jej skutočne môže uškodiť." Povedal Szayel ironicky so zdvihnutým obočím.
"Ty sa ju snažíš zbaliť!" Ichigo až kričal od rozčúlenia ako žiarlil a Rika bola celá červená a chcela sa prepadnúť pod zem. Chcela Ichigovi povedať, že to tak nie je, ale namiesto toho si len čosi nezrozumiteľne habkala a aj tak ju nikto nepočúval.
"Fakt? Doteraz som to netušil." Szayel bol stále pokojný a pozeral sa na Ichiga akoby to bol beznádejný prípad a je zbytočné mu niečo vysvetľovať, lebo by to aj tak nepochopil.
"Prestaň zahovárať! Viem o čo ti ide!" Ichigo tak kričal, až sa okolo začali zhlukovať ľudia a čudovali sa, čo sa to deje. Rika si celá červená schovala tvár do dlaní.
"Tak sa pekne upokoj." Szayel prevracal očami, keď videl, že sa okolo nich tvorí publikum. "Čo konkrétne ti vadí, že robím s tvojou babou?"
"No... Spievaš jej... Také veci!" Ichigo šokovane mával rukami.
"Okey, tak ti sľubujem, že odteraz jej už Beatles spievať nebudem." Odvetil Szayel pokojne akoby bol problém vyriešený.
"A... Namotávaš ju... Snažíš sa ju zbaliť!" Pokračoval Ichigo, ktorý tento problém rozhodne nepovažoval za vyriešený.
"Nesnažím sa ju zbaliť." Odvetil Szayel akoby hovoril najlogickejšiu vec na svete. "Ak ti to teda strašne vadí, tak sa s ňou vôbec nemusím rozprávať."
Ichigo pozrel na Riku, ktorá naňho pozrela pohľadom, že by ktovieako neocenila, keby sa jej Szayel začal kvôli nemu vyhýbať, tak habkal: "To neznamená, že sa s ňou vôbec nemusíš rozprávať, len..."
"Fajn, tak jej nebudem hovoriť nič spôsobom, ktorým by som ju mohol zbaliť." Szayel vyzeral byť otrávený. "A inač nechápem, čo máš za problém, nemyslíš si tak náhodou, že som gay?"
"No..." Ichigo nevedel, čo má povedať.
"Tak potom nemáš čo riešiť." Szayel uzavrel. "A mimochodom, nemáš práve dobrú reputáciu, keď začneš po ľuďoch na verejnom priestranstve vrieskať kvôli hocijakej somarine, čo si domyslíš."
Ichigo pozeral s otvorenými ústami za Szayelom, ktorý odchádzal akoby sa vôbec nič nestalo.
Rika chcela povedať Ichigovi niečo veľmi zmysluplné, ale nenapadalo jej vôbec nič, tak ho len chytila za plece s významom, že sa nemá čoho obávať a rozbehla sa za Szayelom, aby ho dobehla. Ichigo mal už ale iný problém, pretože pred ním stál Ryuuken s vražedným pohľadom, prekríženými rukami a vyzeral, že pokiaľ mu nepovie dôvod, ktorý on uzná za dostatočne hodný tohto výstupu, tak s ním bude veľmi zle.
No Rika už bola so Szayelom vonku. Nechcela, aby nastalo trápne ticho a už vôbec sa nechcela vracať k tomuto incidentu, tak zmenila tému na to prvé, čo jej napadlo.
"Ech, Szayel... Nie si tak trochu chorý?"
Szayel sa zastavil a pozrel na ňu akoby sa s koňom zrazila. "Vyzerám byť chorý?" Spýtal sa nechápavo.
"No, nie... Ja len, že... Nie si už taký upravený ako si býval..." Rika už ľutovala, že začala hovoriť akurát o tomto. Pri slove upravený ukázala na jeho oblečenie.
Szayel sa pozrel, čo má na sebe vôbec oblečené akoby si to až teraz všimol. "Vyzerá to zle?" Spýtal sa ešte stále nechápavo.
"No... Nie, ja len... Že nie si tak dokonale upravený ako si býval kedysi." Rika chcela opäť zmeniť konverzáciu, ale zase jej nič nenapadlo.
"Ach to..." Szayel sa opäť pohol a pomaly kráčajúc jej vysvetľoval: "Vieš, to bude asi tým, že je Ema s Yylfordtom v Rusku. A keď bola ešte tu, mala ohromnú zábavu v tom, že mi každý večer vliezla do skrine a vybrala, čo si mám obliecť ďalší deň. A keďže tu teraz nie je, musím si vyberať veci sám a asi nemám taký dobrý vkus ako ona." Tváril sa akoby jej vyzradil nejaké veľké tajomstvo, o ktorom nikto nemal vedieť.
"A ty si ju nechal, aby ti vyberala veci?" Rika mala chuť sa smiať, ale zhodnotila, že by to nebol dobrý nápad, tak mala na tvári grimasu, ako sa snažila potlačiť úsmev.
"Keď som ju náhodou chcel vyhodiť, tak sa hrozne urážala." Szayel ohnivo vysvetľoval, aby to vyzeralo menej trápne. "Tak som ju nechal, nech si robí, čo chce, keď to malo znamenať, že bude držať hubu."
Potom na ňu pozrel a keď videl, že potláča smiech, tak jej len povedal: "No haha! Len sa smej!"
To už nevydržala a vyprskla do smiechu.
Szayel ju nechal, už rozmýšľal nad niečím iným, lebo sa jej po chvíli spýtal: "Vyzerám choro, keď si vyberám veci sám?"
No odpoveďou mu bol len Rikin smiech.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama