No Solution

7. listopadu 2014 v 16:01 | Sam |  Just Bleach
No, ja viem, že neskoro, ale aspoň :D posledné týždne nestíham ani len existovať, lebo riešime dom, svadbu, milión vecí do školy a v januári chceme ísť do Paríža :D No a idú Vianoce, dúfam, že všetci nakupujete darčeky ako besní! :D



No Solution (Bez riešenia)


Rika bola tak odhodlaná ako ešte nikdy. Napochodovala do deviatej jednotky a plánovala vynadať Hisagimu tak, že si to do smrti zapamätá.
"To ty si dal moju fotku do novín ako sa bozkávam?!" Vyrukovala hneď ako prišla, ani len nepozdravila.
"Ty máš v novinách fotku ako sa bozkávaš?" Hisagi sa nadšene spýtal a okamžite bral do rúk noviny, pretože to musel vidieť.
Rika z toho nebola šokovaná, vedela predsa o tom, že Hisagi odmieta kontrolovať články ostatných novinárov, pretože mu to nepríde fér.
"Tak kto to bol?" Spýtala sa Rika stále nahnevaná zvýšeným hlasom, aby ju počuli aj ostatní.
"Ja." Ozvalo sa potichu.
Bola to Loly, ktorá sedela vedľa Hisagiho a práve jedla jogurt. Netvárila sa zronene ani urazene, akoby urobila niečo, čo sa od nej očakávalo.
Rikino odhodlanie trochu ochablo, keď si uvedomila, že bude musieť vynadať Arrancarke, ale keď už sem kvôli tomu prišla...
"A to ti neprišlo vôbec blbé, že dávaš do novín fotky svojej kolegyne, ako sa bozkáva bez toho, aby si sa jej najprv spýtala, či s tým súhlasí?" Rika teda začala.
Loly sa zmätene otočila na Hisagiho a spýtala sa: "Kolegyne?"
"Občas nám píše nejaké články." Vysvetlil Hisagi spomedzi novín a ďalej študoval zaujímavý článok.
"Aha." Povedala Loly a ďalej to už nerozvíjala. Ešte stále sa tvárila, že nechápe, prečo Rika tak freakuje.
"No to je jedno!" Zahovorila Rika. "Každopádne si sa mohla ísť spýtať, či s tým súhlasíme!"
"Veď ja som sa pýtala." Odpovedala Loly. "A dostala som aj súhlas."
"A od koho, ak sa smiem spýtať?" Rika rozhodila rukami, pretože už začínala byť naozaj nahnevaná na toho niekoho, kto dáva súhlas na zverejňovanie jej súkromia, keď mu očividne do toho nič nie je.
"Od Szayela." Pokojne odvetila Loly.
Rika na ňu nechápavo pozerala asi päť minút a čakala, kedy sa Loly začne smiať s tým, že to bol vtip. No Loly to neurobila.
"Szayel ti dal povolenie publikovať fotku ako sa bozkávame?" Neveriacky sa spýtala.
"Hej. Myslela som si, že stačí, keď dostanem povolenie od jedného. Nie, že si budem musieť pýtať od oboch, lebo sa očividne vôbec nerozprávate." Tentoraz začínala byť nahnevaná Loly.
"Ejha, prvá kríza." Povedal zrazu Hisagi, ktorý konečne odložil noviny. Potom sa Riky spýtal: "Môžem o tom napísať článok?"
"Ty si fakt nemožný." Zhrozene povedala Rika, pričom to ešte stále nevedela pochopiť.
Hisagi sa zatváril akoby mu práve vystrúhala nejaký kompliment. Mávol rukou a povedal: "Oh stop it, you..."
Rika radšej odišla.

***
Hneď ako došla do nemocnice, vyrútila sa na Szayela: "Ty si dovolil, aby publikovali fotku ako sa bozkávame?"
Bolo jej jedno, že na ňu celá čakáreň zaujato pozrela.
Szayel práve niekomu odoberal krv a odvetil bez toho, aby na ňu pozrel. "Áno, to som bol ja."
Rika rozhodila rukami s nechápavým výrazom a nevyslovenou otázkou.
"Prišlo mi to ako najlepšie, čo som mohol urobiť." On sa bránil. "Čím skôr sa o tom dozvedia, tým skôr to prestanú riešiť."
Rika mu chcela na to niečo povedať, ale nemala slov. Dávalo to totiž logiku. Tak si radšej sadla a znechutene povedala: "Všetko tuším ide proti mne..."
"Pravdepodobne stojíš v protismere." Odvetil Szayel akoby sa vôbec nič nedialo.
Rika ho radšej nepočúvala. "Všetci sa ku mne správajú akoby som bola sprostá a naivná, v práci sa mi nedarí, ty ma tu prakticky zradíš a tvoja matka ma nenávidí..." Vymenovala a zamyslene pozerala kdesi nad Szayelovo ľavé koleno.
Szayel chcel na to nejako reagovať tak ako predtým, no potom si uvedomil, čo to vlastne povedala. Tak na ňu nechápavo pozrel a spýtal sa: "Moja matka ťa nenávidí? Čo máš ty s mojou matkou?"
Rika si uvedomila, že toto asi prehnala. "Ech no..." Celá červená rozmýšľala ako to zahovoriť, ale opäť si uvedomila, že Szayel nie je Ichigo. Ichigovi mohla povedať hocijakú blbosť, čo jej práve napadla a on to zožral, ale Szayel nie je sprostý. Tak sa rozhodla vyrukovať s pravdou von. "No... Chcela som vybaviť, aby si sa mohol stretávať so svojou rodinou, ale vrchný kapitán povedal, že neverí, že máš v Rukongai rodinu, tak ma poslal, aby som to skontrolovala. A tvoja matka na mňa nahučala, že je naša vina, že sa nemôže stretávať s vlastnými deťmi a pravdepodobne ma teraz nenávidí..."
Szayel na ňu chvíľu pozeral, no potom sa opäť vrátil k odberu krvi, ktorý už bol hotový. No nepovedal vôbec nič.
"Hneváš sa na mňa?" Spýtala sa Rika s malou dušičkou, pretože mu práve prakticky povedala, že mu vôbec neverí.
"Nie." Odvetil Szayel úplne normálne. "Koniec koncov, ja by som si tiež neveril."
"Horšie je, že teraz neviem, čo mám robiť." Odvetila Rika zhrozená. "Neviem ako mám zohnať dôkaz, že ste naozaj rodina. Nepredpokladám, že Hollow alebo ľudia v Rukongai majú so sebou rodné listy... Vtedy mi prišlo ako dostatočný dôkaz to, že tvoja sestra sa na teba strašne podobá, ale neviem ako by som donútila vrchného kapitána, aby sa šiel do Rukongaia pozrieť na tvoju sestru..."
"Tak vezmi Lilu za ním. Stavím sa, že by s tebou išla nadmieru ochotne." Povedal Szayel akoby to bolo vyriešené.
"Leela? Tvoja sestra sa volá Leela?" So smiechom sa ozval človek, ktorému Szayel zobral krv. Rika si až teraz všimla, že to bol vlastne Nnoitra, čo nechápala, ako si ho mohla nevšimnúť, keď má vyše dvoch metrov.
Nnoitra sa opäť spýtal: "A má fialové vlasy a jedno oko?"
"Nie, ale keby raz prišla s fialovými vlasmi domov, neručím za seba, že by som ju nedoriadil tak, že by jej zostalo iba jedno oko." Odpovedal mu Szayel zhrozený tou predstavou.
"Ty ma nepočúvaš?" Zúfalo sa spýtala Rika ignorujúc Nnoitrov záchvat smiechu. "Tvoja matka ma nenávidí!"
"Moja matka už určite zabudla, že si za ňou vôbec bola!" Odvetil jej Szayel so smiechom. "Ju vôbec nemusíš riešiť, tá sa vždy tvári akoby sa jej kopa vecí neuveriteľne dotkla a za päť minút zabudne, že sa vôbec kvôli niečomu naštvala."

***
"A to pokladám za zradu najvyššieho stupňa!" Hovoril Kyoraku Unohane.
"A čo?" Unohana nechápala.
"Ja som si proste súhlasil, že okey, budem teda vrchný kapitán a oni chcú po mne neviem aké špeci vybavovačky a papiere a koniny! A vôbec nerobím to, čo som si myslel, že budem robiť! Drvivá väčšine poplní mojej práce je v tom, že vypisujem nejaké sprosté papiere, čo ani netuším, čo znamenajú!" Kyoraku znel nahnevane.
"A tá zrada je čo?" Unohana stále nechápala.
"No že si mi o tom nič nepovedala!" Kyoraku sa tváril nechápavo, že nechápe akože jej to ešte nedošlo.
"Veď si sa ma na nič ani nepýtal!" Odvetila Unohana so smiechom. No veľmi rýchlo ju smiech prešiel. Zrazu pozrela na stôl a nechápavo ukázala na cukríky v miske.
Kyoraku si teda jeden zobral. "Hm... Nie je zlý..."
"To je pre Yachiru!"
"Tento jeden jej chýbať nebude." Odvetil Kyoraku stále cmúľajúc.
"Nie!" Unohana vyzerala byť vystrašená. "Každý deň si sem príde Yachiru o tom istom čase tie cukríky vziať! A už tu mala byť pred hodinou!"
"No a?" Kyoraku nechápal. "Poznáš jej orientačný zmysel. Tá sa stratí aj na rovnej ceste."
"Čo keď sa jej niečo stalo?"
"Na tvojom mieste by som sa radšej bál o všetkých, čo na ňu natrafia, než o ňu." Kyoraku si obzeral obal od cukríka, ktorý ešte stále cmúľal. Očividne si z toho nič nerobil.
"Niečo sa muselo stať." Unohana ho nepočúvala a zodvihla telefón.
"Halóóó!" Zanôtil jej do telefónu Yumichika.
"Tu je Unohana. Yachiru si mala dôjsť ku mne po cukríky a neprišla. Nevieš kde je?"
"Dobrý deň! No Kenpachi ešte spí, takže niekde na pozemkoch rodiny Kuchiki. A keď si neprišla po cukríky, to nevadí. Buď ju Ukitake prežral alebo sa rozhodla, že jej tie cukríky už nechutia. V poslednom čase sa jej často menia chute a stále vymýšľa."
"Hm... Fajn. Zavolám teda Byakuyovi." Povedala Unohana ešte stále nepresvedčená.
Kyoraku len nechápavo krútil hlavou a odbalil si ďalší cukrík.
Unohana opäť vytočila číslo s tou istou otázkou.
"Nie." Nechápavo odvetil Byakuya. "Ale ona tu má také skrýše nájdené... Minule vyšla pod mojou posteľou, vraj mám nejaký tajný atómový kryt pod izbou. A to som o ňom nikdy nepočul, a to som tieto pozemky ako malý presnoril úplne celé."
No zrejme počul, že Unohana nie je presvedčená a stále sa bojí, tak ju uistil o tom, že po dome porozhadzuje rôzne cukríky a celé služobníctvo ju bude hľadať.
Potom volala aj Ukitakemu a ten jej povedal, že tiež pre ňu pripravil niečo dobré a neprišla. Každopádne, nikto z toho nebol vôbec prekvapený a vôbec ho to netankovalo.
Unohana sa však bála.
Nakoniec zavolala aj do Hueco Mundo, kde sa Aizen nechápavo spýtal, čo by tam robila. Ale zavolal jej k telefónu Gina, ktorý jej povedal, že včera poobede s ňou hral pexeso a odvtedy ju nevidel. Ani on to nebral ako niečo strašné.
No iné to bolo o šiestej večer. Keď sa Kenpachi prebral a nenašiel ju, nevadilo mu to, že sa to občas stáva. Ale keď o šiestej mali ísť na večeru do fast foodu, čo jej deň predtým sľúbil a ona sa na to tak tešila, že mala problém zaspať, a ona ani dovtedy neprišla, to už začal panikáriť aj Kenpachi.
A keď panikáril Kenpachi, panikárila celá jedenásta jednotka. A keď panikárila jedenásta jednotka, panikárilo celé Seireitei. Kyoraku myslel, že sa už zblázni a Kira ani netušil, čo sa deje, ale bol taký vynervovaný, že sa celý klepal.
No čuduj sa svete, Unohana bola jediná, čo si zachovala chladnú hlavu. A to stresovala tri hodiny predtým ako sa vôbec zistilo, že sa Yachiru stratila.
Zmobilizovala jednotky a všetci sa pobrali hľadať Yachiru po Seiretei, po Rukongai, zmobilizovali aj Hueco Mundo, kde celá Espada naklusala hľadať dievča, ktoré väčšina ani nikdy nevidela a Ichigo zmobilizoval ľudský svet, kde sa všetci rozdelili a išli hľadať.
Našli ju asi o dve hodiny v Rukongai. V 79. oblasti zvanej Kusajishi, kde ju Kenpachi našiel už veľmi dávno. Sedela na okraji a pozerala na ten dištrikt, nerobila vôbec nič.
Keď ju Kenpachi zbadal, navrieskal po nej tak, že sa rozplakala. A to ju ešte nikto tuším nevidel plakať. A keď hej, tak to iba predstierala, takže všetci ľudia v okolí boli smrteľne ticho. Yachiru vysvetlila, že si povedala, že sa pôjde prejsť po Rukongai, lebo tam ešte nebola. Nejako sa dostala sem, lebo zablúdila a keď si uvedomila, kde je, vraj sa jej toto miesto zazdalo povedomé. Chvíľu sa tu prechádzala a rozmýšľala kto vlastne je, kto sú jej rodičia a ako sa vlastne vôbec volá? No neprišla na nič konkrétne. A ako tam tak rozmýšľala, úplne stratila pojem o čase.
No každopádne, všetko dobre dopadlo a Yachiru sa vrátila domov. Nebolo jej nič, nikto jej neublížil, ona nikomu neublížila a vlastne nikto nemal problém.
No ako už odchádzali, Yumichika kráčal veľmi zamyslene. A po čase Ikkakovi odvetil: "Ona je už veľká..."

***
"No ako pokračuje váš vzťah s Renjim?" Spýtal sa Ichigo strašne zvedavý.
"Dobre." Odvetila Rukia a ďalej si miešala kávu akoby bola téma uzavretá.
Ichigo ju zavolal von niekde na kávu alebo na čaj alebo na hocičo, aby sa porozprávali. Čakal ktovieaké detaily, no Rukia vyzerala, že viac mu už k tomu nepovie.
"Dobre?" Spýtal sa Ichigo nechápavo. "Ty ho friendzonuješ 50 rokov, či koľko a keď sa konečne dáte dokopy a ja sa ťa na to spýtam, tak mi odpovieš len dobre?!"
"A ako pokračujete vy s Tatsuki?" Spýtala sa Rukia ako protiútok.
"Dobre." Odvetil Ichigo a nepochopil to.
Zaplo mu to, až keď si všimol, že naňho Rukia pozerá so zdvihnutým obočím.
"Ale toto je niečo úplne iné!" Bránil sa. "Nikto tu nikoho nefriendzonoval a už vôbec nie 50 rokov! Skrátka mi povedz ako sa k tebe správa, čo spolu robíte, ako často sa stretávate a tak!"
"No správa sa ku mne úplne normálne ako vždy!" Rukia vyzerala byť pomaly nahnevaná. "Ja neviem, čo s tým riešiš!"
"Normálne ako vždy?" Ichigo pochybovačne zdvihol obočie. "Takže ti bežne hovorí, že si krava a stále sa bijete ako vždy?"
"No..." Rukia sa zamyslela. "Ty si vždy videl iba hento. Ale inač sa správa celkom normálne... A občas sa spolu pobijeme, ale akoby si potom uvedomil, že sa nemôžeme biť, keď spolu chodíme alebo čo a potom sa mi vždy ospravedlňuje a tak..." Hovorila to akoby sa obávala, že Renji trpí nejakou duševnou chorobou.
Ichigo si dal do úst kúsok koláča a potom jej odvetil: "To robí aj Tatsuki. Najprv mi jednu vlepí, potom si uvedomí, že spolu chodíme a pohladká ma a občas si pripadám akoby mala schízu alebo čo."
Rukia sa zasmiala. "No presne taký dojem mám aj ja."
"No a ďalej?" Ichigo stále vyzvedal.
"No nič, stretávame sa normálne, robíme to, čo vždy... Ideme do kina, sledujeme film, hráme sa nejakú hru alebo schovávame veci môjho brata..."
"Tak ale sa nejako bozkávate, nie? Tak to ste predtým asi nerobili, nie?" Ichigo nedal pokoja.
Rukia ale neodpovedala, čo mu prišlo dosť čudné, tak pokračoval. "My s Tatsuki tiež robíme to, čo vždy, ale nakoniec sa vždy pobijeme a po bitke vždy nejako skončíme tak, že sa bozkávame a keď si uvedomí, čo robí, tak mi vždy povie, že ma nenávidí."
"Tak ja som sa s ním v podstate bozkávala aj predtým." Odvetila Rukia potichu.
Ichigovi padla vidlička až cinkla o tanierik. "To fakt?"
"Tak občas, keď nám bolo smutno... Alebo keď sme sa spolu sprchovali tak..."
No potom si všimla, že Ichigo na ňu zhrozene pozerá s otvorenými ústami a bolo mu srdečne jedno, že vyzerá ako debil. Taký bol šokovaný, tak rýchlo vysvetlila: "Nebol v tom žiadny sex! Jednoducho... No my sme sa spolu kúpali nahí už ako deti v potoku a nejako nám to prišlo úplne normálne, keď sme boli spolu v sprche, ani sme sa nezamýšľali nad tým, že by sme to nemali robiť, také nám to prišlo normálne..."
Ichigo sa nechápavo oprel a povedal si viac menej pre seba: "Tak Yuzu po mne nahučala, keď som sa pred Tatsuki prezliekol do teplákov, a to spolu chodíme, a ty sa s ním sprchuješ..."
Rukia radšej zmenila tému. "Yuzu je ktorá z tvojich sestier?"
"Tá, ktorá sa stará o domácnosť a ktorej si ukradla pyžamo." Vysvetlil Ichigo, no stále to nevedel pochopiť.
Potom to ale nechal tak a spýtal sa: "A zmenilo sa vôbec niečo odkedy spolu chodíte, alebo vôbec nie?"
Rukia si miešala kávu a chvíľu neodpovedala. Potom povedala: "Občas mám dojem, že sa až príliš snaží. Vždy, keď sa stretneme, tak ma tak pobozká... Tak náruživo, nie ako predtým... Vždy mi dá nejaký darček... A pustil mi tú rozprávku Frozen a bol totálne hotový, že ja som ako Elsa a kupuje mi jej figúrky a má dojem, že ju úplne milujem alebo čo..."
"Však ale to je zlaté!" Ichigo nechápal.
"Tak nehovorím, že nie je, ale..." Rukia sa zamyslela. "Je to proste iné... A ja neviem, či v dobrom alebo zlom slova zmysle."
Ichigo na ňu chvíľu pozeral s jeho typicky normálnym zamračeným pohľadom. "Ty mu chceš dať košom?" Spýtal sa zrazu.
No Rukia neodpovedala.
"To nemyslíš vážne!" Ichigo skoro odpadol. "Ty ho chceš načisto zničiť? Veď by ho to zabilo!"
"Ja viem!" Rukia sa bránila. "Ale ja neviem, či ho milujem alebo nie! Skrátka je to celé zamotané... Možno keby som sa s ním nevyspala, bolo by to jednoduchšie, ale myslela som si, že potom si už budem istá, ale nie som..."
Ichigo očervenel, zbledol, potom opäť očervenel, keďže toto bola téma, ku ktorej sa nechcel dostať a práve zistil veci, čo nechcel vedieť.
"A občas mám dojem, že ho na mne všetko fascinuje, akoby to ešte nikdy nevidel. Akoby sa mi ešte nikdy predtým nepodarilo niekoho omylom zmraziť alebo akoby si ešte nikdy nevšimol, že mám aj zadok alebo čo..." Pokračovala Rukia.
"Tak vieš, chlapov zaujímajú veci, čo oni sami nemajú. Napríklad prsia. Fascinujú ťa ženské prsia?"
"Nie." Rukii sa nepáčilo kam tento rozhovor smeruje.
"No lebo ich máš! Teda... Vo veľmi zredukovanej verzii, ale máš." Povedal Ichigo, no radšej to rýchlo zahovoril, lebo Rukii od hnevu navrela na čele žila. "No a on také nemá, tak ho to fascinuje. A tiež nevie nikoho zmraziť, tak ho to fascinuje. A na tebe dvojnásobne, lebo s ním chodíš."
"Vy chlapi ste divní." Skonštatovala Rukia a obaja sa na chvíľu zamysleli.
"Možno by som si s ním mala dať pauzu." Povedala ona pomaly.
"Nedávaj si hlavne žiadnu pauzu!" Ichigo skoro vybuchol. "Poznal som niekoľko párov, ktoré si dali pauzu, aby videli, či o seba vôbec stoja a vždy sa potom rozišli!"
"Tak a čo mám robiť?" Rukia sa nešťastne spýtala.
"No niežeby som bol nejaký skúsený v tomto alebo čo..." Ichigo sa poškriabal po hlave. "Ani moc dobre neradím, ale myslím, že to príliš riešiš... Akoby si čakala, že keď sa dáš s niekým do vzťahu, tak zrazu budeš lietať a mať v bruchu motýle a akoby si si to strašne idealizovala a potom si bola sklamaná, keď si zistila, že to tak nie je... Mala by si tomu dať čas a po chvíli zistíš, či si doňho zamilovaná, alebo ti to čoraz viac lezie na nervy a nemá to zmysel."
Rukia naňho chvíľu pozerala a potom povedala: "Ichigo, toto bola tá najinteligentnejšia vec, akú si mi kedy povedal."
On sa usmial. "Dik, ale nemám to z vlastnej hlavy. Povedala mi to Karin, keď som mal podobný problém ako ty. Vraj to má z nejakej telenovely."
Rukia sa začala strašne smiať. "Mohla som to tušiť!"

***
Ďalší deň si pre istotu Ichigo dohodol rande s Renjim. Chcel totiž vedieť jeho názor na toto všetko.
Renji prišiel, tiež si objednal kávu a mal na krku svoj povestný náhrdelník, ktorý vyzerá ako penis, ale nikto nemá to srdce mu o tom povedať, pretože Renji si to doteraz očividne vôbec nevšimol.
Ichigo teda vyrukoval s rovnakou otázkou, ktorú deň predtým položil Rukii.
"Super!" Odvetil Renji s rozhodne väčším elánom ako Rukia. "Správame sa ako každý normálny pár, musím povedať. Teda za podmienky, ak sa vôbec my dvaja môžeme nazvať normálnym párom."
Renji bol v takej dobrej nálade, až sa to pomaly ale isto prenášalo aj na Ichiga. Ani ho nepustil k slovu, lebo stále rozprával. "Kúpil som jej dneska náhrdelník v tvare snehovej vločky. Bol strašne drahý, ale to nevadí, inak by som tie peniaze minul na ďalšie okuliare, ktoré by si mi postupom času aj tak rozbil, takže... Toto bude mať určite dlhšiu životnosť."
Ichigo sa začervenal, keď si uvedomil, že posledný darček, ktorý Tatsuki dal, bolo napoly zjedené lízatko, ktoré mu vôbec nechutilo.
"No a rozmýšľam, čo jej dám nabudúce... Myslíš, že keby som jej kúpil obrovského plyšového ľadového medveďa, bolo by to príliš veľké? Alebo jej ho mám odložiť na Vianoce a kúpiť jej zatiaľ niečo iné?"
"Počuj a..." Ichigo ho radšej prerušil. "Musíš jej stále dávať darčeky?"
Renji naňho pozeral akoby mu Ichigo vysvetlil, že Ježiško nenosí darčeky. "Ale keď ja ju ľúbim..."
"Tak to mi je jasné, ja len..." Ichigo nemal to srdce mu povedať, že Rukiu to trochu otravuje, také mal psie oči. "Vieš, mohlo by jej to občas prísť trochu divné, že jej stále niečo dávaš a ona tebe nič..." Priam si vydýchol, bol nadšený, že mu napadla taká inteligentná odpoveď.
"Veď ona mi nič dávať nemusí, stačí, keď bude so mnou!" Renji bol taký rád, že pomaly priadol.
"No hej, ale možno že nechce, aby si jej nosil toľko darčekov. Čo keď ju to trochu otravuje?"
Renji opäť nahodil psie oči, za to si Ichigo zase nadával.
"Ale veď ženy majú rady darčeky..."
"Ech... To je jedno." Ichigo zhodnotil, že to je beznádejné.
"Inač, čo hovoríš na prsteň so snehovou vločkou?" Spýtal sa ho Renji, ktorý už na všetky Ichigove narážky zabudol.
"Okey, ten by mohol ladiť s tým náhrdelníkom." Odpovedal Ichigo a ďalej to už nerozvíjal.
"Hej, myslel som si. Len ten nemali, tak pohľadám na internete a keby nikde taký nebol, tak ho dám vyrobiť na mieru. Na zásnuby by mohol byť dobrý."
Ichigo sa skoro udusil kolou. "Aké zásnuby?!" Vyštekol, keď ovládol záchvat kašľa.
"No naše." Odpovedal mu Renji akože netuší čo mu na tom príde divného.
"Nepreháňaš to tak trochu?" Ichigo pomaly až chytal hysák, keď si predstavil, že Rukia sa s ním chce rozísť a on ju chce požiadať o ruku.
"Ale prečo?" Renji sa skoro rozplakal. "Poznáme sa už od detstva, celý život sme prežili spolu, tak som si pomyslel, že by bolo načase..."
"Ale veď spolu chodíte koľko? Dva týždne?"
"Zajtra to budú najkrajšie dva mesiace môjho života." Odvetil Renji zamilovane.
"Po dvoch mesiacoch sa predsa nemôžete vziať!" Ichigo bol už pomaly zúfalý.
"Ale veď sa poznáme celý život a okrem iného sa ženy vždy chcú vydávať!"
"Ale nie za teba!"
Renji na Ichiga pozrel tak zronene, až mal Ichigo chuť si jednu vlepiť.
"Teda nemyslel som, že nie za teba akoby som osobne proti tebe niečo mal, ale... No skrátka občas ideš do niečoho po hlave a nerozmýšľaš veľmi a ženy si takéto niečo potrebujú dôkladne premyslieť a tak..." Ichigo zahováral, ale asi mu to šlo, keďže sa Renjimu pomaly jemnili črty tváre.
"Ale ty s Tatsuki už teraz rozmýšľate nad svadbou..." Renji mrmlal akoby on mal niečo zakázané a Ichigo nie.
"Ale my sme to brali vždy ako hotovú vec, ale Rukia nie, veď vieš aká je. Ona na také veci potrebuje viac času."
"Hej, chápem." Odvetil Renji až príliš rýchlo. "Ona ma neľúbi."
"Ale to nie je pravda!" Ichigo začínal mať dojem, že ho Rukia zabije. "Samozrejme, že ťa ľúbi, ako ťa len mohlo napadnúť, že nie?"
"Sľubuješ?"
"Sľubujem!" Ichigo si pomaly vydýchol. "Daj jej ten náhrdelník a robte to, čo vždy, len ešte nerozmýšľaj nad zásnubami a tak. Si myslím, že Rukia by ti dala najavo, keby sa chcela vydávať."
"Tak okey." Povedal Renji a bol zase veselý. "Už sa teším, keď nasneží, Rukia tak miluje zimu!"

***
Ďalší deň mali ráno školu. Ako vždy. Ichigo zase raz zabudol, že je písomka, na čo mu Tatsuki vyhubovala na celú triedu, že mu to pripomínala tri dni. Že keby nebol debilný, tak by to vedel. Nabudúce vraj k nemu osobne napochoduje domov a otrieska mu knihu o hlavu, aby sa mu aspoň niečo z nej do tej hlavy dostalo. Každopádne, veľmi ho to netrápilo. Bola to angličtina a zhodnotil, že aspoň z hudby, čo počúva, sa mu mohlo niečo dostať do hlavy. A tá písomka ani nebola až taká ťažká.
Potom cez prestávku bolo veľmi ticho. Teda aspoň v našej štvorke. Chizuru vrešťala na celú triedu čosi, ale to si nikto nevšímal. Každý bol ponorený do vlastných myšlienok. Potom sa zrazu Ishida zhrozene otočil na Ichiga.
"Kurosaki, vieš ty o tom, že my sme vlastne príbuzní?"
"Čo?!" Ichigo práve rozmýšľal nad tým ako by Rukii držali svadobné šaty bez ramienok, keď prakticky žiadne prsia nemá. Takto táto otázka mu prišla úplne odveci.
"No..." Ishida si napravil okuliare. "Ryuuken mi povedal, že si mal pôvodne zobrať tvoju matku, lebo je to jeho sesternica, ale sa nevzali a keďže boli príbuzní, tak sme aj my príbuzní."
Ichigo len pokrčil plecami. "Veľmi ma to nešokuje. Nedávno som sa dozvedel, že Zangetsu je prakticky Juha Bach, a to už ma nič na svete hádam nemôže prekvapiť viac než toto."
A opäť sa každý ponoril do vlastných myšlienok.
"Počuj..." Opäť prerušil ticho Ishida. "Ty sa pamätáš na svoju mamu?"
"Ale hej." Povedal Ichigo.
"Sa máš..." Ishida vyzeral byť smutný. "Ja ani poriadne neviem ako vyzerala."
"No u mňa by bolo veľmi divné, keby som zabudol ako moja mama vyzerala, keď si oco nalepil jej obraz v nadživotnej veľkosti na celú stenu obývačky." Podotkol Ichigo so zdvihnutým obočím.
Všetci sa tak trochu smutne zasmiali.
"No môj oco nemá vycapenú ani jednu jej fotku. Nikde." Ishida vyzeral, že je urazený. "Minule som niečo hľadal na povale a v akejsi krabici zastrčenej úplne vzadu som našiel zarámovanú svadobnú fotku Ryuukena s mamou. A nechápem prečo ju strčil na povalu! Ja by som si svoju svadobnú fotku zväčšil a dal si ju na nejaké viditeľné miesto. Tak som tú fotku vzal a položil som ju na kozub."
"A čo urobil tvoj oco?" Ichigo sa ho spýtal akoby mu rozprával napínavý príbeh.
"Nič." Ishida pokrčil plecami. "Minule som videl ako na ňu pozeral, ale nespravil nič, ani sa ma nič nespýtal. Akoby tam bola vždy."
"Možno ju nechcel mať na očiach, lebo bol z toho smutný." Navrhol Ichigo. "Nie každý je taký šibnutý ako môj oco."
"Neviem." Ishida sa opäť zamyslel. "Niekedy mám pocit akoby si mamu vzal len preto, že musel a ani ju nemal rád..."
"Nemyslím si, že by tvoj otec nemal tvoju mamu rád. On len nijako neprejavuje city." Povedal Ichigo.
Ishida len zase pokrčil plecami.
No potom už došla učiteľka a museli sa venovať matike.
Po škole zašiel Ichigo k Tatsuki. Nemal náladu ísť domov, lebo Yuzu sa ho stále pýtala ako pokračuje ich vzťah s Tatsuki a Isshin celý čas blbol a rozmýšľal aké koláče bude treba objednať na svadbu a iné blbosti. Okrem iného mali mať zajtra zase písomku a Tatsuki ho chcela mať na očiach, aby sa presvedčila o tom, že sa naozaj naučí.
A tak sa celé poobedie drtili fyziku. Ichigo to chcel vzdať už po pol hodine, ale Tatsuki po ňom vždy nahučala, keď vstal od tej knihy, tak nakoniec do toho čumel tri hodiny a keď zavrel oči, mihali sa mu pred nimi samé grécke písmená.
Nakoniec si večer zahrali Tekken, aby sa Ichigo nesťažoval, že ho Tatsuki len mučila. Jej mama im pripravila zemiaky na večeru a potom si spolu pozreli nejaký romantický film, ktorý Ichigo celý prespal.
Ten keď skončil, konečne šli spať. Už bolo zhasnuté, Tatsuki ležala na posteli, Ichigo kúsok ďalej na zemi na matracoch a premýšľal. Potom sa Tatsuki spýtal: "Chceš vidieť môj penis?"
Počul ako si Tatsuki vzdychla. "Kurosaki. Pokiaľ neprestaneš mať také šibnuté otázky, budem nútená vstať a kopnúť ťa do hlavy."
"Veď si sa ma sama raz pýtala, či ho mám veľký." Bránil sa on.
"To bolo v slabej chvíľke, keď som chytila nervy!"
"Aha..." Ichigo bol už potom ticho.
Tak sa Tatsuki spýtala: "A... Máš ho veľký?"
"Podľa internetu priemerný." Odpovedal.
Keď si Tatsuki uvedomila, že si ho musel merať, aby to zistil, tak znechutene odvetila: "Vy chlapi ste odporní."
Ichigo namiesto odpovede zívol.
Tatsuki sa otočila na bok a podoprela si hlavu. "Čo ti je?"
"Čo mi je?!" Ichigovi sa zastavil mozog. "Práve si ma zničila s fyzikou!"
"Ale ja nemyslím dnes, ale všeobecne. Si taký nejaký zamyslený stále a ani toľko netrolluješ."
"Čo ja viem..." Ichigo pokrčil plecami. "Celé je to nejaké zamotané. Najprv mi Rukia povedala, že sa chce s Renjim rozísť a potom mi Renji povedal, že chce Rukiu požiadať o ruku."
"Fúha... A čo si urobil?" Tatsuki čakala čokoľvek, ale toto nie.
"Snažil som sa im to obom vyhovoriť, ale neviem nakoľko ma budú počúvať." Potom sa otočil k nej. "Vadí ti, že ti nedávam darčeky?"
"Čo? Nie... Keď nemám žiadny sviatok, tak načo?"
"Bo Renji Rukii stále nejaké kupuje... A ja nemám peniaze ani na nejaký blbý koláč v McDonalde." Ichigo sa cítil preto nešťastne.
"Ja tiež nemám prachy na nič. Z toho si nič nerob." Tatsuki si zase ľahla.
"A Ishida taký prachatý... Ten sa má..."
"No ale si vezmi. Býva iba s otcom, s ktorým sa nebaví, nemá žiadnych súrodencov, keď je doma, tak sa smrteľne nudí a nemyslím si, že je dvakrát šťastný." Vymenúvala Tatsuki.
"No to nie, ale má aspoň na koláč v McDonalde."
Tentokrát si zívla Tatsuki.
Potom sa Ichigo spýtal: "Inač... Môžeš mi vysvetliť ako ženským držia svadobné šaty bez ramienok?"
Tatsuki očividne chvíľu rozmýšľala, či to myslí vážne alebo čo. "No asi sú tam tak natesno, že proste držia! Čo ja viem?"
"A keď tá ženská nemá prsia?"
"Kurosaki, choď okamžite spať, lebo trepeš kraviny!"

***
Ďalší deň mal Ichigo v škole veľmi dobrú náladu. Nielen preto, že tá písomka z fyziky bola dokonca aj v pohode, keď sa učil.
A tak cez prestávku navrhol Ishidovi: "Hej, čo keby sme cez víkend šli do Rukongaia? Môžeme hľadať naše mamy!"
Ichigo sa tváril tak nadšene, až naňho Ishida neutrálne pozeral skoro päť minút a čakal, kým to pochopí. Keďže to Ichigo očividne nepochopil, opatrne mu povedal: "Ale Kurosaki... My ich tam nenájdeme."
"Ale čo by sme nenašli? Jasné, že nájdeme!"
"Ale ony tam nie sú..."
"Ale jasné, že sú! Kde inde by boli?"
Ishida si vzdychol. "Kurosaki... Ty si to očividne nepochopil, že?"
Ichigo naňho nechápavo pozeral, takže asi nie.
"No..." Ishida začal vysvetľovať. "Shinigami keď odkrágľujú nejakú dušu, tak sa jej prakticky nič nestalo, lebo ju presúvajú na iné miesto. Ale Quincy tú dušu ničia."
Ichigo naňho pozeral a nehovoril nič.
Ishida teda pokračoval vo vysvetľovaní. "No a naše mamy zabil Juha Bach, ktorý disponuje silami Quincy, takže..."
Ichigo naňho stále rovnako pozeral, keďže to ešte stále nepochopil.
"Skrátka ony tam nie sú, pretože Juha Bach ich duše načisto zničil, chápeš? Proste už neexistujú!" Ishida už pomaly strácal nervy.
Ichigo od šoku otvoril ústa. Po chvíli povedal: "Ale veď nemôžeš predsa len tak zničiť dušu!"
"No... Práveže môžeš." Neveselo povedal Ishida.
"Pozri, aj v Seireitei ti môžu ľudia umierať, a to sú už mŕtvi, nie? To sa tiež ich duša zničí potom alebo čo?"
"No to už neviem, ako to tam funguje."
"No to si nemyslím! Skrátka sa tá duša dostane do neba, či do pekla, alebo sa premiestni niekde inde, musia byť nejaké iné Soul Society alebo sa nejako prevtelí či reinkarnuje či ako sa tomu nadáva... Skrátka neverím tomu, že sa dá zničiť! Nie, ony niekde sú, Ishida, verím tomu!" Ichigo bol už opäť veselý.
Ishida naňho chvíľu pozeral a zistil, že takto nad tým ešte nikdy neuvažoval. Koľkokrát chcel prestať so všetkými Quincy schopnosťami, lebo sa cítil hrozne, lebo tie duše ničí. Nakoniec sa len smutne usmial a povedal: "Kiežby..."
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama