Again

20. března 2015 v 16:02 | Sam |  Just Bleach
Ďalšia :P



Again (Zase)


"Ichigo! Je tu ten chlap, čo sa nám vyhrážal!" Keigo zrazu celý biely vtrhol do triedy k Ichigovi.
"Pošli ho do prdele a ja ho po škole zmlátim." Nezaujato odvetil Ichigo, narýchlo sa snažil napísať si úlohu z matiky a ani naňho nepozrel.
Keigo vyzeral zúfalo. "Nemyslím si, že ho môžem len tak poslať do prdele a že ty by si ho mohol len tak po škole zmlátiť..." Chcel niečo ešte dodať, ale zrazu stíchol a rýchlo sa pobral na miesto.
"Ahoj Ichigo." Ozval sa ten muž.
Ichigo skoro z kože vyletel. "Aizen?!" Normálne sa postavil zo stoličky a pozeral naňho ako na zázrak. "Ty tu čo chceš?!"
"Prišiel som ťa pozrieť." Odvetil Aizen so svojím typickým úsmevom a tváril sa akoby chodil Ichiga navštevovať každý týždeň.
"Nemáš ty byť tak náhodou pod zámkom?" Ichigo ešte stále nechápal.
"Mám." Odvetil Aizen akoby to bolo normálne, chvíľu sa obzeral po triede, pozdravil Orihime, ostatným kývol na pozdrav, na čo sa Tatsuki a spol narvali ku stene a keď videl, že Ichigo naňho pozerá s nevyslovenou otázkou, vysvetlil: "Zdrhol som."
"Zdrhol...?!" Ichigo rozhodil rukami a nechápal ako to Aizen môže povedať takým pokojným tónom. Však čo je na tom, že je momentálne najhľadanejším zločincom v Soul Society? Už je na to normálne zvyknutý.
"Áno, Ichigo, zdrhol." Odvetil otrávene Aizen, keďže sa mu nepáčilo, že sa musí opakovať. A potom pokojne vysvetlil: "Páni v Soul Society si totiž myslia, že ich bezpečnosť je úplne najlepšia a žiaden trestanec nemá najmenšiu šancu ujsť. Takisto si myslia, že tento obojok," ukázal si na čierny obojok na krku, "mi dokonale potlačí duševný tlak a ja ho jednoducho nemôžem zlomiť a dať dolu. Tak som zdrhol a prišiel som ťa pozrieť, aby som im dokázal, že to majú vymyslené dosť mizerne."
Všetci naňho civeli ako na zázrak. No skôr ako niekto stihol prehovoriť, zrazu sa ozval muž spoza Aizenovho chrbta: "Už ťa mám, Sosuke."
Aizen vyzeral byť normálne potešený. "Výborne kapitán! Trvalo vám to o..." Pozrel na hodinky, "dve hodiny kratšie ako som predpokladal. Nie ste na tom až tak veľmi zle, ako som sa obával."
Otočil sa a všetci uvideli jednookého muža so strniskom a dlhými hnedými vlasmi v cope. "Vysvetlíš mi o čo sa tu pokúšaš?" Kyoraku sa na rozdiel od Aizena vôbec neusmieval.
"Chcem vám, samozrejme, dokázať, že tie vaše úžasné nástroje, ktorými sa ma snažíte udržať na uzde, vôbec nefungujú." A na dôkaz toho si jednoducho strhol ten svoj obojok akoby bol iba z látky.
Kyoraku si prekrížil ruky. "Chlapče, dokazovať nám môžeš čokoľvek chceš, ale nenapadlo ti, že takýmto útekom si len pohoršíš vo svojej súčasnej situácii?"
"Ako by som si už len pohoršil?" Aizen sa zatváril nechápavo. "Keby ste tie moje úteky brali vážne, tak by ste ma nešli hľadať vy sám, ale poslali by ste na mňa celé komando špeciálnych jednotiek na čele so Shaolin."
Kyoraku sa netváril veľmi nadšene. "Soifon má momentálne inú prácu."
Aizen len pobavene zdvihol obočie, akoby mu Kyoraku práve dokázal, že hovorí pravdu.
"Nenapadlo ti, že by sme ťa mohli na úteku aj zabiť? Tvoj život pre teba nič neznamená?" Kyoraku pokračoval.
Aizen sa však zasmial. "Tak toho sa naozaj nebojím. Po prvé, mňa tak ľahko nezabijete, aby ste mohli povedať, že to bolo náhodou pri úteku, po druhé, keby ste ma chceli zabiť, už do dávno urobíte a po tretie, som pre vás až príliš dôležitý a nenahraditeľný, aby ste sa o to vôbec pokúšali."
Kyoraku vyzeral otrávene. "Chlapče, pozri sa. Máme dosť problémov aj bez toho, aby si nám ich vyrábal. Kopa ľudí zo Seireitei nie je veľmi nadšená z toho, že si vonku a neustále nám chodia sťažnosti. Snažíme sa ich udržať na uzde, ale sám musíš uznať, že svojím správaním nám veľmi nepomáhaš. A pokiaľ to budeš robiť aj naďalej, nebudem mať inú možnosť, ako ťa opäť zavrieť dole."
A potom odniekiaľ zobral normálne okovy s reťazou.
Aizen mu však ochotne nastavil ruky, aby mu tie okovy nasadil. "Pokojne, kapitán. Ale stavím sa, že teraz by som tam dole pobudol ešte kratšie ako minule. Kým ma opäť raz pustíte von."
A spolu odkráčali akoby sa nechumelilo.

***
"Mám vážny problém, Retsu!" Povedal Kyoraku namiesto pozdravu.
Unohana pozerala cez odchýlené dvere do detského oddelenia a vôbec si ho nevšímala.
"Čo si mám obliecť na ten debilný ples, ktorý akože hosťujem?" Pokračoval Kyoraku akoby si nevšimol, že si ho ona nevšíma.
Unohana zatvorila dvere, nechápavo naňho pozrela a kráčala do svojej kancelárie. "Ako vidíš, momentálne musím riešiť oveľa závažnejšie problémy ako to, čo si ty oblečieš na ples." Kyoraku poslušne cupital za ňou. "A pokiaľ sa dobre pamätám, tak od konca školy máš len jeden oblek, ktorý nosíš na všetky príležitosti."
"Ale teraz som už vyššie v spoločenskom rebríčku a musím dbať na prestíž!" Kyoraku sa bránil.
"Ty si na ňu nikdy nedbal. Keby hej, nenosíš to kvietkované kimono." Unohana pokrútila hlavou a vošla do kancelárie.
"Ale akú si mám dať kravatu teda?"
"Zlaď sa s Nanao."
"Ona nechce ísť."
"Tak ju donúť."
Kyoraku nešťastne rozhodil rukami a sledoval Unohanu ako sa preberá v papieroch. "Tak čo sú tie závažnejšie problémy, ktoré musíš riešiť?"
Unohana prestala robiť všetko, čo práve robila a užasnuto naňho hľadela, či to myslí vážne. A potom sa ho spýtala: "Ako mám vysvetliť tým chorým deťom v nemocnici, čo ich Ukitake chodil navštevovať, nosil im cukríky a čítal rozprávky, že už za nimi nikdy nepríde?"
Obaja na seba chvíľu hľadeli a nehovorili nič.
Kyoraku si vzdychol. "Dobre, fakt musíš riešiť závažnejšie problémy. Ale pôjdem tam s tebou a vysvetlíme im to. Viem, že to bude pre nich ťažké, ale predsa len nie je mŕtvy... Prinajhoršom za nimi potom pošleme Aizena."
Potom si obaja sadli, vzdychli si a chvíľu rozmýšľali.
A Kyoraku na to povedal: "Keď už sme pri Aizenovi, neustále viac a viac vyskakuje."
"Budeme mu musieť sťažiť podmienky." Dodala Unohana akoby to bolo vyriešené.
"Takto to ďalej nejde, Retsu." Znela odpoveď namiesto tej klasickej, ktorú očakávala. Prekvapene na Kyoraka pozrela, no on vyzeral rozhodne. "Buď ho musíme znova zavrieť alebo úplne pustiť vrátane jeho Zanpakuto."
Unohana stále vyzerala, že nevie, kam tým mieri.
Kyoraku jej to teda vysvetlil. "Pozri, jedno je vychovávať desaťročného chlapca, ale čo sa týka muža, ktorý ma na ľudské pomery asi 30 rokov, to už je o niečom inom. Jeho nevychováš. Môžeš sa snažiť akokoľvek chceš, tak inteligentný človek bude mať stále navrch a bude to skúšať dovtedy, kým nedosiahne to, čo chce."
Unohana vyzerala zrazu veľmi unavene a akoby zostarla.
Vyzerala ale tak smutne, až jej Kyoraku povedal: "Tým nechcem povedať, že by tvoje výchovné procesy boli nejaké zlé. Len naňho jednoducho nemáš. No svojho syna si si vychovala veľmi dobre."
Unohana naňho nechápavo pozerala chvíľu a potom chladne dodala: "Nemám žiadneho syna."
"To nemyslíš vážne, Retsu." Kyoraku nechápavo krútil hlavou. "Starala si sa oňho, vychovávala si ho, prala si mu, varila si mu, trénovala si ho... Retsu, ty si ho celý život milovala. Možno si ho neporodila, ale starala si sa oňho viac ako ktorákoľvek iná žena. Ty si jeho matka."
"Možno som ho vychovala, ale to neznamená, že som jeho matka." Unohana sa postavila a pozrela sa von oknom. "No on ma aj tak nikdy nebral za matku. Je agresívny... Vulgárny... Nezodpovedný... Veď on nevie ani čítať... Nemá dokonca ani meno..."
"On, že ťa nikdy nebral za matku?" Kyoraku sa musel zasmiať. "O čom to hovoríš? Urobil presne to isté, čo ty! Našiel opustené dieťa a stará sa oňho, pomenoval to dieťa dokonca po tebe! A čo agresívny... Vychovala si ho predsa ty. Je rovnako agresívny ako ty, len on to oveľa menej skrýva. A čo na tom, že nevie čítať? Dôležité je to, že je inteligentný a vie rozmýšľať. A čo sa týka tej nezodpovednosti... Nenazval by som tak človeka, ktorý je tak húževnatý, že to dotiahol na kapitána bez toho, aby vôbec vedel ako sa jeho Zanpakuto volá. Je to dobrý kapitán a svoju jednotku spravuje dobre. A každý, kto ho pozná vie, že je to dobrý človek a že za to vďačíme jedine tebe. A on má meno. Možno nie úplne pravé, ale má."
Unohana stále pozerala von oknom na zapadajúce slnko a chvíľu nehovorila nič. Potom odvetila viac-menej pre seba: "Kenpachi... Môj syn..." A hlas sa jej zlomil.
Kyoraku videl v odraze okna ako sa jej v západe slnka zaleskla slza, čo sa jej vykotúľala z oka. Postavil sa a tuho ju zozadu objal. "Neboj sa, Yachiru. Spolu to zvládneme."
A ona sa k nemu viac pritisla.

***
Ichigo raz šiel pozrieť Rukiu a Renjiho do Soul Society. Zobral aj Tatsuki a tváril sa, že to je akože dvojité rande. A takisto chceli vidieť ako vyzerá ten Rukiin ľadový bar v obývačke.
Tí dvaja ich už čakali v záhrade blízko Byakuyovho záhonu a keď ich Ichigo uvidel ako stoja ruka v ruke, až mu padla sánka. Rukia totiž nevyzerala tak ako vždy, mala na sebe biele šaty s modrými kvietkami, vlasy zviazané do akéhosi drdola na boku hlavy a na nich biely kvet, topánky, ktoré mali dokonca opätok a dokonca mala aj nalakované nechty.
Potom sa začal rehotať: "Veď ty máš...!" No nestihol dopovedal, lebo Tatsuki mu zakryla ústa rukou, keďže jej bolo jasné, že čokoľvek, čo Rukia má a Ichigovi to príde také vtipné, jej to vtipné nepríde a ešte sa aj urazí.
Takto len zdvihla obočie a radšej to ignorovala. Potom sa pobrali do tej ich obývačky.
Vyzeralo to tam naozaj nádherne. Zmrazené bolo všetko, len gauč iba v spodnej časti, aby sa na vrchu dalo sedieť, asi si to Renji a Byakuya vydobyli. Uprostred obývačky stál pult vytvorený komplet z ľadu a okolo neho barové stoličky tiež celé z ľadu, čo mali na sebe vankúš, aby sa na nich dalo aj sedieť. Celá izba bola pokrytá ľadovou námrazou, na oknách boli namaľované kvety od mrazu a zvrchu viseli cencúle a ľadové hviezdy. Paradox bol, že vonku už začínala jar a niektoré z Byakuyových kvetov dokonca začínali aj kvitnúť.
Čo sa týka obsluhy, museli sa obslúžiť sami, a to im dokonca dovolili naliať si do pohárov s ľadom iba malinovku, lebo Renji vyhukoval, že ešte nie sú dospelí. No on si provokatívne nalial whisky a tvrdil, že saké je vraj príliš slabé na takého drsného chlapa.
Ichigo s Tatsuki sedeli na ľadových barových stoličkách a sledovali Renjiho a Rukiu, ktorí sedeli na gauči oproti.
Renji potom podal Rukii svoj pohár, ktorá ho chytila a automaticky ho zmrazila tak, že teraz bol jeho obsah príjemne vychladený. Potom mu ho podala, Renji si vyložil nohy na stolík oproti, napil sa a zložil si okuliare, čo mal na čele, na oči. Keď videl ako naňho Tatsuki a Ichigo civia, povedal len: "Deal with it."
Ichigo len pokrútil hlavou a potom zažmúril oči, aby na Rukiu lepšie videl. Keď si s prekvapením všimol, že je dokonca namaľovaná, tak začal: "Veď ty si dokonca aj... Au!"
Tatsuki ho riadne kopla do nohy.
Potom sa otvorili dvere, čím zostal Rukiin vražedný pohľad nepovšimnutý a vošla Yoruichi, ktorá mala taký hlboký výstrih až sa Ichigo prudko začervenal a odvrátil. "Fascinujúce!" Vyhlásila, keď to tam uvidela. Byakuya vošiel za ňou a obaja sa posadili na druhý gauč, ktorý bol hneď vedľa. Yoruichi si zobrala akýsi drink a keď sa vynadívala, zrazu strčila Byakuyovi pod nos svoju ľavú ruku. "Aha!"
Byakuya doslovne vypleštil oči, prudko jej tú ruku chytil a s úžasom pozeral na prsteň, ktorý sa ligotal na jej prstenníku. "Vy ste sa zasnúbili?" Spýtal sa a bolo vidno, že sa fakt teší.
"Ale nie." Yoruichi mávla rukou. "Ten som si kúpila sama."
Byakuya jej tú ruku odsotil a so sklamaním urazene prehlásil: "Tak načo mi to potom ukazuješ?"
"Veď vieš, že ja nie som zrovna typ na vydávanie." Yoruichi si odpila a keď videla, že Byakuya je stále urazený, tak zrazu navrhla: "Počuj a čo keby sme my dvaja šli spolu do Paríža?"
Byakuya na ňu nechápavo pozrel: "A prečo my dvaja? Choď s Kisukem!"
Yoruichi sa zatvárila otrávene. "Ten povedal, že nemá čas, lebo furt rieši nejaké svoje experimenty. A on bez tak nie je veľmi na cestovanie." Keď videla, že Byakuya sa netvári veľmi nadšene, tak povedala: "Ale no tak! Pôjdeme na vrch Eiffelovky, okukneme Monu Lisu v Louvri, prejdeme sa po Champs Elysées... Môžeme byť v hoteli aj v manželskej posteli."
"No tak to určite nie." Kategoricky zamietol Byakuya.
"A prečo nie?" Yoruichi sa potom zákerne zaškerila: "Sa bojíš, že by si sa neovládol, keď som tak sexy?"
"Nie, ale ty v noci kopeš a kradneš prikrývku!" Byakuya ju hneď dal dole.
"To nie je pravda!"
"Spýtaj sa Kisukeho."
Chvíľu boli potom obaja urazení a potom Byakuya dodal: "Okrem iného som Hisane sľúbil, že ju tam zoberiem, ale hneď potom ochorela a už bolo neskoro..."
Yoruichi ho súcitne chytila za ruku.
"A nemôžem nechať deda samotného." Dodal napokon.
"A prečo?" Yoruichi nechápala. "To už je taký senilný, že ani nevie, kde býva a sám by sa nadrogoval z liekov, lebo by zabudol, že si ich dal?"
"Práveže naopak." Byakuya vyzeral otrávene. "Teraz chytil akúsi druhú pubertu."
"Tak ale to ho potom nechaj!" Yoruichi sa potešila. "Nech si užíva život!"
"No to isto!" Byakuya sa zamračil. "Minule som ho chvíľu nesledoval a už sedel v nejakom bare a balil všetky ženy v okolí!"
"A to je zlé?"
"Áno, to je!" Byakuya bol fakt otrávený. "Hneď ako povedal, že je Kuchiki a bohatý, už okolo neho bolo 10 zlatokopiek a chceli sa rovno vydávať!"
Yoruichi sa len začala smiať.
"Veď choďte." Ozvala sa zrazu Rukia, odpila si a všetci na ňu prekvapene pozreli. "Ja deda zatiaľ postrážim."
Byakuya sa netváril dvakrát nadšene.
"No jasné!" Renji sa pridal. "S ním je vždy sranda. Budeme skákať DDR, spravíme si vojnu s vodnými pištoľami, minule sme hrali v bazéne asi dve hodiny Marca Pola."
Byakuya sa stále netváril nadšene.
"Nebuď taký suchár!" Yoruichi mu tresla po chrbte. "Nech majú chvíľu fun! Odkedy si ty hlavou Kuchiki klanu, tak furt len práca a práca a práca a všetko je tu tak nechutne seriózne..."
No Byakuya mal stále kyslý výraz v tvári. "Rozmyslím si to." Povedal nakoniec, pričom všetci boli spokojní. Všetci boli totiž presvedčení o tom, že pôjde, len on bol presvedčený o tom, že nepôjde.

***
"Retsu, pozývam ťa na večeru!" Slávnostne vyhlásil Kyoraku hneď ako vošiel do nemocnice a našiel Unohanu.
"A prečo?" Ona nechápala.
"No pretože je medzinárodný deň žien!"
"Ale kde!" Unohana sa len zasmiala a kývla rukou. "Pozvi radšej Nanao."
"Tú som už zobral na obed."
"Tak pozvi Lisu."
"Tú som vzal na raňajky."
Unohana len pokrútila hlavou a venovala sa ďalej svojej práci. Keď si popri prekladaní papierov všimla, že Kyoraku stále čaká na odpoveď, povedala mu: "Nejdem s tebou nikam, vieš, že ja na takéto veci nie som."
"Viem." Kyoraku sa hojdal na pätách značne spokojný. Potom dodal: "Preto ťa pozývam na večeru k sebe domov. Objednal som prvotriedne jedlo z reštaurácie a kúpil sviečky."
Unohana naňho hodnú chvíľu nechápavo civela a potom mu len chladne odvetila: "Ja sa nebudem vydávať."
Kyoraku sa len zasmial. "Preto som kúpil tieto sviečky, aby to nevyzeralo príliš romanticky." A z tašky vytiahol sviečku v tvare lebky.
Unohana len nechápavo krútila hlavou.
Vtom prešiel okolo otrávený Kenpachi. Ktovie čo tu robil... Asi ho Yumichika poslal po svoj inzulín alebo žeby ho donútil ísť k zubárovi?
No skrátka, Kyoraku to hneď využil a povedal: "Hej, Kenpachi, povedz svojej matke nech ide so mnou na večeru!"
Kenpachi zrazu zastal a otrávene naňho pozrel. Potom sa nechápavo spýtal: "A vy sa spolu nerozprávate?"
"Ale hej, len mňa nepočúva." Povedal Kyoraku.
Kenpachi pokrčil plecami, potom sa otočil k Unohane a povedal jej: "Máš s ním ísť na večeru." Hneď na to sa pobral preč a ani si nevšimol, že Unohana naňho ohúrene pozrela.
Potom sa otočila nahnevane na Kyoraka a povedala: "To je citové vydieranie!"
"Keď s tebou sa inak nedá..."

***
Rika si unavene sadla oproti Szayelovi. Dnes sa totiž asi niečo stalo, lebo na pohotovosti nikoho nemali. Szayel zatiaľ hral na počítači angry birds a občas začuli len ako kričí: "Sviňa jedna zelená!" alebo "Idiotský Yylfordt!", pretože zase raz prekonal jeho najvyššie skóre. Vraj už nehrajú tetris, ale teraz majú mániu s týmto.
"Počula som, že kapitán Kuchiki ide s Yoruichi Shihoin do Paríža..." Smutne si vzdychla.
"To je kto?" Spýtal sa Szayel a ani na ňu nepozrel.
"Ona?" Spýtala sa prekvapene a keď Szayel prikývol, tak vysvetlila: "To je taká černoška, ktorá..."
"Aha tá, ktorá sa tu občas zjaví nahá?" Szayel dokončil.
"Hej." Potichu prikývla Rika a začervenala sa, keď si predstavila ako sa Szayel pozerá na nahú Yoruichi. No potom, keď si uvedomila, že žiarli, tak sa začervenala ešte viac. Ale vtom si všimla, že Szayel na ňu pozerá a keď videl, že si to všimla, tak sa len usmial akoby presne vedel nad čím rozmýšľa. Na to sa Rika začervenala, samozrejme, ešte viac a hodnú chvíľu potom seriózne rozmýšľala, či to Szayel vedel alebo nie. No potom sa v myšlienkach vrátila späť k Parížu.
"Ísť tak do Paríža..." Opäť si smutne zasnene vzdychla. "Vidieť Eiffelovu vežu..."
"Až taká úžasná nie je." Skočil jej do toho Szayel, no Rika si ho nevšímala.
"Prejsť sa po záhradách vo Versailles... Dať si pravú francúzsku bagetu a vidieť Monu Lisu... Počkaj, čo?!" Rika sa zrazu uvedomila. "Až taká úžasná nie je?! Ty si ju už videl?!"
Szayel iba mlčky prikývol.
No keď si všimol, že Rika naňho užasnuto pozerá s otvorenými ústami a očividne nevie, či sa má naňho hnevať, že tam už bol a nič jej nepovedal alebo má žiarliť alebo sa má tešiť.
Szayel iba na ospravedlnenie pokrčil plecami a povedal: "Mal som prázdniny zo školy, tak som si povedal, že tam pôjdem pozrieť."
"Ty si mal toľko peňazí, keď si študoval?" Rika sa čudovala. Keď sa vrátila do svojich školských čias, musela šetriť tri mesiace na jednu kabelku a musela rátať drobné, či si môže dovoliť ísť na normálny obed alebo bude musieť zase žiť len na chlebe s nutellou.
"Mal som dobrú brigádu." Szayel opäť pokrčil plecami.
"To ako si si mohol aj tak na to zarobiť? Ja som tiež brigádovala a skoro nikdy som aj tak nemala peniaze!"
Szayel sa len nervózne usmial. "To asi nechceš vedieť." No keď videl, že Rika ho asi zabije, keď jej to nepovie, tak dodal: "Umýval som mŕtvoly."
Rika prudko zbledla a hodnú chvíľu naňho civela a v podstate čakala, kým jej povie, že si robí srandu.
No Szayel jej to nepovedal. Namiesto toho vysvetlil: "Pozri, celé štúdium som na praxi len pitval mŕtvoly a skúmal ich tkanivá. A keď mi ponúkli brigádu na umývanie mŕtvol, ktorú nikto nechcel, a tak platili dvakrát viac ako na hocijakej inej, tak ako sorry, ale keď som tú rozpitvanú mŕtvolu mal nakoniec ešte umyť a upraviť a platili mi za to ťažké prachy, tak som nemal o čom rozmýšľať."
Rika si to musela nechať uležať v hlave. Dáva to logiku. Ona ale síce tiež bola na niekoľkých pitvách, ale nevedela si predstaviť ako tú mŕtvolu potom ešte umýva. No potom si zrazu celá nešťastná uvedomila, že o Szayelovi vlastne vôbec nič nevie.

***
Po práci šla s Hisagiho ženou Sarou do čajovne, aby si dali nejaký zákusok a čaj. A tiež sa potrebovala s niekým porozprávať, lebo bola veľmi nešťastná.
"Myslím, že sa k Szayelovi veľmi nehodím." Povedala s plnou vidličkou krémeša pred sebou.
"Chceš sa s ním rozísť?" Sara prekvapene prestala jesť.
"Neviem." Rika len pokrčila plecami. O chvíľu pokračovala: "Vidím tú jeho rodinu a všetci sú tam takí... Pekní... Ja si prídem ako neuveriteľne škaredá do takej rodiny a všetci sú také... Výrazné osobnosti. Ja by som tam úplne zanikla..."
Sara si dala ruky v bok. "Rika... Chceš mi povedať, že sa chceš s ním rozísť, pretože sa necítiš dostatočne pekná, aby si mohla patriť do jeho rodiny? Ako vážne, len sa zamysli, keby si mu to povedala, tak vieš kam by ťa poslal s týmto argumentom!"
"Samozrejme, že by som neargumentovala akurát s tým!" Rika sa bránila a musela si uznať, že s plnými ústami krémešu sa predsa len cíti trochu lepšie. "Ja len... Príde mi to, že sa k nemu vôbec nehodím... Ja o ňom vlastne vôbec nič neviem..."
"Tak sa s ním rozprávaj!" Sara len mávla rukou akoby tým hneď vyriešila všetky problémy.
"Mám taký dojem, že kebyže chce, aby som to vedela, tak mi to povie sám." Rika otrávene štuchala do zvyšku krémeša vidličkou.
"Ale kde!" Sára len pokrútila hlavou. "Na to zabudni Rika. Chlapi tak nemyslia. Nepovedal ti to preto, lebo k tomu nemal buď vhodnú príležitosť alebo preto, aby si sa na to nepýtala. Nič také si nemysli, že to mal sám vytušiť. Chlapom také niečo na um ani nepríde."
"Aj tak mi to príde trochu divné." Rika stále nebola spokojná. "Asi by mal mať nejaké súkromie."
"Po niekoľkých rokoch vzťahu také niečo už neexistuje." Sara sa len zasmiala. "My máme spoločnú kúpeľňu a záchod a minule som ja sedela na záchode, Shuuhei si strihal chlpy v nose a riešili sme, či si dáme na večeru sushi alebo nie."
No keď si Sara všimla, že Rika je stále smutná, tak len povedala: "Ty sa s ním asi chceš veľmi rozísť!"
No Rika na ňu pozrela tak zhrozene, tak na to šla z opačného konca. "Alebo si taká zamilovaná, že sa hrozne bojíš, že sa s tebou rozíde kvôli hocijakej kravine."
Na to sa Rika prudko začervenala.
"Dievča, na to existuje jeden liek." Sara sa k nej nahla. "Choď za ním a pobozkaj ho tak, že by mu to ani len nenapadlo."

***
Raz keď šiel Ichigo so všetkými po škole ešte niekde do čajovne a von, posadali si na múrik na kraji mesta, kde sedávali skoro vždy, keď nevedeli, kam majú ísť. Ichigo sa potom obzrel na obrovský pozemok s obrovským domom, kto tam stál a nahlas rozmýšľal: "By ma zaujímalo ako ten dom teraz vyzerá. Pokiaľ sa pamätám, tak tam nikto nebýva."
Všetci okrem Ame pozreli na Ishidu a ten sa začervenal, no Ichigo si to nevšimol.
"Pravidelne sa tam chodí upratovať pokiaľ viem, takže by mal vyzerať úplne normálne." Potichu povedal Ishida a strašne sa hanbil.
"To je škoda, že je ten dom pustý..." Povedala Ame. "Rada by som sa niekedy pozrela do takého obrovského sídla, že ako to tam vyzerá..."
"Prečo je ten dom pustý? Prečo ho majiteľ vlastne nepredal?" Ichigo sa pozrel na ostatných s úmyslom rozpútať diskusiu.
"Pretože ho nikto nechcel kúpiť." Vysvetlil Ishida.
"Tak prečo ho neprenajali?" Ichigo pokračoval a vôbec mu neprišlo divné, že Ishida nejako pohotovo vie odpovedať na všetky otázky.
"Ani to nikto nechcel." Opäť sa ozval Ishida. "Jedine ho prenajať veľa ľuďom, ale to by trebalo veľa nájomných zmlúv a bolo by to príliš zložité."
"Aha..." Vtom Ichigovi svitlo a podozrievavo pozrel na Ishidu. "Počuj... Nejako podozrivo veľa o tom dome vieš. Kto je vlastne majiteľ?"
Všetci okrem Ame na Ichiga potom civeli akoby spadol z jahody. Potom len Ishida celý červený ticho zahlásil: "Môj otec."
A Chad len zakašľal, povedal Ichigovo meno a ukázal na poštovú schránku, ktorá bola hneď vedľa a svietilo na nej Ishidovo meno.
Ichigo aj Ame na Ishidu hodnú chvíľu nechápavo pozerali. Ame preto, že netušila, že sú až takí bohatí a Ichigo preto, že žasol nad tým, že mu to doteraz nezaplo.
Keď konečne bol schopný niečo povedať, tak sa len opýtal: "A prečo tam vlastne nebývate?"
"Lebo je ten dom príliš veľký pre dvoch ľudí." Ishida otrávene kopol do najbližšieho kameňa. Neznášal totiž, keď všetci riešili aký je veľmi bohatí a potom naňho závistlivo pozerali. "Tak Ryuuken kúpil menší... Aj ten mi síce príde trochu veľký pre dvoch ľudí, ale ja sa doňho nestarám." Dodal mierne odutý.
"A aký veľký pozemok k tomu vlastne patrí?" Ichigo sa spýtal riadne zvedavý, lebo konečne hrozilo, že zistí ako ten dom vôbec vyzerá a čo všetko k nemu patrí.
"No... Dosť." Ishida nebol veľmi nadšený, že sa ho na to pýta, ale prišiel k nemu a ukazoval: "Z ľavej strany je les... Ale však v ňom si určite bol, chodím tam venčiť psa. A z tej strany pozemok nie je ohradený, lebo Ryuukenovi prišlo choré stavať si plot uprostred lesa. Vraví, že tam má prístup každý. Takže keby ideš z lesa ďalej rovno, dostaneš sa priamo k domu, ale tesne pred koncom lesa je na chodníku taká tabuľa, že súkromný pozemok a nemáš tam vstupovať. A z nejakých nepochopiteľných príčin tam ani nikto nevstupuje. Ryuuken tam aj občas zájde pozrieť, ale nikdy tam žiadneho bezdomovca nenašiel. Je to trochu divné..."
"To kvôli tej povere." Ticho povedal Chad.
"Akej povere?" Ishida nechápal.
"No vraví sa, že tam raz za záhadných okolností zabili nejakú ženu a vrah sa nikdy nenašiel. A údajne tam ešte straší."
Tentoraz bol Ishida jediný, kto nechápavo civel. Po chvíli teda povedal: "Zomrela tam moja matka, veľmi záhadné okolnosti to teda neboli a vieme, kto ju zabil a určite tu nestraší... Veď ju zabil Quincy! Takže jej duša tu ani len nemá šancu byť a keby náhodou aj bola, tak by som ju určite videl."
Chad len pokrčil plecami. "To sa hovorí. Vraj tu niekto občas večer vidí ako sa po dome pohybuje akési svetlo."
"To bude pravdepodobne len Ryuuken, ktorý hľadá bezdomovcov." Ishida nechápavo odvetil a žasol nad tým, že si o dome niekto vymyslel strašidelnú poveru a on o tom ani nevie!... Aj keď nevie o tom pravdepodobne preto, že to je jeho dom a všetci sa báli mu o tom hovoriť.
"A ďalej ide kam ten pozemok?" Ichigo bol stále zvedavý.
"Vľavo je záhrada a kopa kvetov... Aj o tie sa stará záhradník..." Ishida pokračoval a ukazoval ako hovoril. "A zozadu nie je veľa miesta, je tam pár stromov a vedie tam chodníček na malú pláž."
"Vy máte súkromnú pláž?!" Ichigo skoro spadol z múrika. "A prečo si mi o tom nikdy nepovedal?! Veď sme tam toľkokrát mohli ísť!"
"Ja som myslel, že o tom vieš!" Ishida sa bránil. "A neviem načo tam chceš chodiť, použiteľný je len malý kúsok, z druhej strany sú potom strmé skaly a nedá sa tam veľmi ísť."
"No to nevadí!" Ichigo bol stále celý bez seba. "Kebyže to viem, tak to už celé dávno presnorím! Možno je v tých skalách niekde vchod do tajnej jaskyne, keď je nejaká kostra strážiaca poklad!"
Ishida len pokrútil hlavou, že o tom nikdy nepočul.
"Ty si také niečo nenašiel?" Spýtal sa ho Ichigo.
"Ja som tam nikdy ani nehľadal." Odvetil on a hneď ako videl Ichigov pohoršený pohľad, tak rýchlo vysvetlil: "Ryuuken po mne vždy nahučal, keď som išiel len okolo. A okrem iného som nikdy nemal potrebu hľadať niečo, čo tam očividne nie je. Keby to tam bolo, tak by mi o tom dedo určite povedal."
Chvíľu potom všetci pozerali na dom a nikto nič nehovoril.
Potom Ichigo vyhlásil: "Musíš nám to tam ukázať." Videl síce, že Ishida sa netvári veľmi nadšene, no to ho neodradilo. "A spravíš nám aj prehliadku po dome?"
Ishida si len vzdychol, lebo keď videl nadšené pohľady všetkých naokolo, usúdil, že je porazený. "Ak chcete... Ale nie je tam nič zaujímavého. Obyčajný starý opustený dom. Ešte je aj udržiavaný, takže žiadne prachom zapadnuté vŕzgajúce schody... A dokonca ani žiadne tajné chodby."
Ichigo sa síce zatváril trochu zronene, ale stále ho to neodradilo.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama